Vyslovovanie Božieho mena nadarmo je príznakom totálneho znecitlivenia

„Nebudeš brať meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo; lebo Hospodin nenechá bez trestu toho, kto Jeho meno zneužije!“

„Ježišmárja, ježiškove husličky, kristova noha“. Niečo také a možno aj iné z kazateľníc našťastie normálne nepočujeme. Ale inak áno. V bežnom rozhovore až príliš často. Niekedy v nečakanej súvislosti, kde si to už ani my sami neuvedomujeme – ako napríklad v slove bohužiaľ. Alebo v slovách, ako je sakra – teda svätá, alebo krucinál – odvodené od crux, cruciatus – kríž, ukrižovaný. Niekedy to zaznie v takých tragikomických situáciách, keď na seba dieťa vypleskne zmrzlinu a mamička na neho volá: „Panebože, ty si ale hlupák.“ Môžeme sa pousmiať, ale zároveň nám behá mráz po chrbte. Aj ľudia na Slovensku sú zvyknutí používať Božie meno ako citoslovce. Ako nadávku. Slovnú výplň. Trhá nám to uši. Nie je to kliatba. Nie je to vedomé zneužitie Božieho mena. Tí ľudia snáď ani nevedia, čo hovoria. Asi ako vo výroku, ktorý som počul, keď jedna dobrá žena niečo kritizovala a povedala: „Ježišmária! To je snáď už rúhanie.“ Kde sa to vzalo? Prečo sa dnes i zarytí ateisti zaklínajú Božím menom? Na začiatku bol snáď dobrý úmysel, keď údajne jezuiti chceli odnaučiť slovanský národ jeho zlozvyku kliať a používať sprosté slová. Hovorili: Radšej sa modlite. Nabádali – nehovorte sprosto, radšej sa dovolávajte svätého Boha. I vo vypätých chvíľach použite tzv. strelnú modlitbu, ktorá ako šíp doletí k Božím ušiam. A tak sa z Božieho mena, z modlitby stal výkrik, ktorý neskoršie stratil zmysel. Slovo sa stalo nadávkou. Na druhej strane to nie je niečo zas také nové. Ježiš kritizuje tých, ktorí si už v Jeho dobách mysleli, že modlitba je niečo ako magické zaklínadlo, ktoré pôsobí napríklad vďaka špeciálnym slovám alebo svojou dĺžkou. A tak sa Božie meno stalo zbytočným a prázdnym hovorením. Boh v ňom bol zmieňovaný nadarmo. Keď to zhrnieme – rôzne neúctivé výkriky sú to prvé, čo väčšine ľudí napadne pri premýšľaní nad porušovaním prikázania: nevezmeš Božie meno nadarmo. Ale zároveň sa vynoria hneď prinajmenšom dve otázky: mieri to prikázanie skutočne k tomu, aby upravovalo našu reč, náš jazykový kód? Veď (ako som už povedal) tí, ktorí Božie meno používajú ako citoslovce, ani možno často nevedia, čo činia. A po druhé: akým spôsobom sa obracia to prikázanie k nám, keď my toto nerobíme? Čo sa týka tej prvej otázky – myslím, že problém je hlbší, než sa na prvý pohľad môže zdať. Vyslovovanie Božieho mena nadarmo je príznakom totálneho znecitlivenia, odtrhnutia od významu. Toho, že sa ľudia natoľko odpútali od Boha, že už im vyslovenie Jeho mena ani nebrnkne o uši. Je to príznak neslýchanej devalvácie a duchovnej prázdnoty. Asi ako keď jedno dieťa v škôlke povedalo, že „ježiško“ je podľa neho názov pre dvojkolesový vozík, na ktorom sa vozia darčeky. Lenže tam je niečo zlé skôr s prvým prikázaním. V tejto chvíli nám ale nejde len o tých, pre ktorých tie slová už stratili akýkoľvek vzťah ku svojmu nositeľovi. Ide o nás. O ľud viery. O to, že i keď človek povie Ježiš alebo Pán, alebo biblický verš za každým druhým slovom a vyzerá pri tom veľmi zbožne, ešte to neznamená, že má k Bohu skutočný vzťah. Že i deklarovaná viera a zbožnosť môže byť úplne vedľa. O takom zneužívaní Božieho mena hovoril už Izaiáš. Skrze neho Hospodin odkazoval Izraelcom, veriacim ľuďom: „Tento ľud sa približuje ku mne ústami a ctí ma svojimi perami, ale svojím srdcom sa odo mňa vzďaľuje a ich bázeň predo mnou sa stala len naučeným ľudským príkazom.“ Zrazu vidíme, že prikázanie o braní Božieho mena nadarmo má ešte jeden rozmer. Nejde len o znevážené, bezmyšlienkovité vyslovovanie nejakých slov či slabík. Toto prikázanie je zaostrené na pokrytectvo. Najviac znevažujeme Boha, keď Ho máme plná ústa, ale „skutek utek“. Božie meno znevažujeme, keď ho v nedeľu horlivo vyznávame, ale v pondelok už je všetko inak. Keď v bežnom živote zrazu neplatí to, čomu sme v kostole verili a čo sme sľubovali. Božie meno znevažujeme, keď sa k nemu hlásime len naoko. Skrátka: Božie meno berieme nadarmo, keď sa viera neprejaví i skutkami. Možno ste sa s tým už stretli. Tento človek že je kresťan? Tento že chodí do kostola? To je najhorší pracovník v našej firme. Hotová pohroma. Alebo naopak – veď sa derie o svoj post hlava nehlava a ide cez mŕtvoly. Alebo táto pani že chodí do kostola? Veď je to široko ďaleko vyhlásená jazyčnica. Ono to je však u toho Izaiáša trochu komplikovanejšie. V žiadnom prípade nie je možné povedať, že by sa veriaci v jeho dobe nevykazovali žiadnymi skutkami. Práve naopak. Zvonku bolo v Izaiášových dobách s vierou všetko v poriadku. Jeho súčasníci sami seba pravdepodobne považovali za dobrých veriacich. Veď sa modlili. Navštevovali pravidelne chrám, bohoslužby (kiež by nám v tom boli príkladom), štedro prispievali na cirkevnú prevádzku. A napriek tomu Izaiáš hovorí – i tak robíte Božiemu menu hanbu. Ste vedľa. Pretože pokiaľ chcete Bohu robiť skutočne česť, musíte sa pýtať, čo od vás naozaj chce. A potom Izaiáš vyloží taký paradox, že Božie meno najlepšie ctíme v tom, ako sa chováme k druhým ľuďom. Čo je, popravde povedané, omnoho menej vznešené a neskonale ťažšie než ctenie Božieho mena pomocou krásnych náboženských rituálov. Posväť sa meno Tvoje – modlíme sa minimálne každú nedeľu. A to znamená – rozhliadni sa pekne po kostole okolo seba – toto sú tí, ktorých som ti dal a teba som dal im. Božie meno posväcuješ tým, že si k sebe hľadáte cestu ako bratia a sestry. A ešte viac ho posväcuješ, keď to, čo si sa naučil tu, prenesieš von do svojho života. Kostol je vlastne len taká duchocvičňa (podľa vzoru telocvičňa) k tomu, aby si sa naučil brať ďalších ľudí ako bratov a sestry, a to i v omnoho zložitejších situáciách. Možno medzi otravnými hlučnými susedmi, medzi podriadenými alebo nadriadenými v práci a tak podobne. My sme prijali Božie meno v krste – každý z nás je pokrstený v meno Božie. A pokiaľ ho nechceme brať nadarmo, tak by sme sa mali učiť hľadať Jeho meno i v našich blížnych, ktorí sú Božím obrazom. Ježiš však zájde ešte ďalej a postaví pred nás znepokojivý výrok (Mt 7, 22). Mnohí mi povedia v onen deň: „Pane, Pane, či sme v Tvojom mene neprorokovali a v Tvojom menej nevyháňali zlých duchov a v Tvojom mene neučinili mnoho mocných činov?“ A vtedy ja poviem: „Nikdy som vás neznal; choďte odo mňa, páchatelia neprávosti.“ Znepokojivý je ten údiv – „Ako to? My sme si mysleli, že to všetko robíme v Tvojom mene, že mu robíme česť.“ A znepokojivý je ten výpočet rôznych prejavov viery, ktorý sa tu objaví. Či môže byť vedľa i ten, kto prorokuje? Kto dokáže vyháňať démonov v Ježišovom mene? Či nie sú mocné činy dôkazom, že je človek na správnej, Božej ceste? Ježiš vlastne hovorí: I taký môže byť vedľa. Ani ktovieaký čin nemusí byť dôkazom skutočnej viery. A do tretice znepokojivé a zneisťujúce môže byť to, že sa tu vlastne nepodáva žiadne ďalšie kritérium, ako to poznať alebo ako to robiť dobre. A aby toho nebolo málo, Ježiš tu definitívne naruší, rozborí tú našu jednoduchú predstavu o pokrytectve, o tom, že správna viera sa prejavuje správnymi skutkami. Tu tých skutkov je. A akých slávnych. A bravúrnych. A napriek tomu tých ľudí Ježiš nepozná a oni nepoznajú Jeho. Napriek tomu, že to všetko robili v Jeho mene. Myslím, že nikto z nás by sa nechcel ocitnúť v tejto situácii. Pokúsme sa v tom zorientovať práve cez prikázanie „Nezneužiješ Božie meno.“ Totiž vedľa tej viery, ktorá zostane len v slovách a tým vyprázdňuje Božie meno – a vedľa postoja, ktorý zostane len u náboženstva a tým vydáva Božie meno márnosti, tu je ešte jedno a najťažšie zneužitie a zneváženie Božieho mena – totiž to, keď použijeme Boha pre naše vlastné ciele a k dosiahnutiu našich vlastných plánov. Keď s Ním zaobchádzame ako s materiálom pre našu potrebu. Kedy sa to deje? Mohli by sme asi siahnuť k historickým príkladom. Keď viera v Boha bola zneužívaná pre politické ambície štátnych cirkví. Keď bola viera zneužívaná na dosiahnutie mocenských cieľov, zdôvodnenie otroctva, bratovražedných vojen. Mohli by sme pred sebou vidieť zneužívané Božie meno, keď davy na námestiach revali: Boh to chce, než sa vydali na križiacke výpravy až cez „Gott mit uns“ na opaskoch nacistických vojakov či výkrik Boh je veľký, s ktorým sa náboženský terorista odpáli na trhovisku. Ale mali by sme o tom uvažovať i v normálnych proporciách nášho života. Pretože tam sa nás to bezprostredne týka. Napríklad tak, že strpčujeme druhým radosť zo života s poukazom na prísnosť a vážnosť kresťanského života. Alebo keď muži ponižujú a valcujú svoje ženy s poukazom na niektoré vybrané biblické texty. A keď si navzájom upierame možnosť odpustenia s poukazom na to, že Boh je predsa strážcom spravodlivosti a morálky. Keď som tu pre druhých len preto, že mi to prinesie uznanie v spoločenstve cirkvi, ale v skutočnosti mi ľudia môžu byť ukradnutí. Našlo by sa toho iste viac, ale ako príklad to snáď stačí. Lenže, ako som napísal: Ježiš nám tak trochu dlhuje vysvetlenie. Komu a prečo by mohlo byť povedané „nepoznám vás“. A možno tušíme, že i nad nami samotnými občas krúti hlavou a hovorí – na toto som ťa neposlal, toto nemáš odo mňa. Ja ťa nepoznávam. Ja sa v tebe nepoznávam. Lenže práve táto rozostrenosť je v skutočnosti výzvou. Jednak výzvou k pokore. Židia mali a majú veľkú, pre nás až kurióznu úctu pred Božím menom. Idú tak ďaleko, že v Písme ani nečítajú to slovo, ktoré v Biblii označuje Hospodina. Miesto štyroch písmen JHVH čítajú rovno Adonaj – môj pán. Ale možno to pre nás môže byť inšpiráciou. K tomu, aby sme pomlčali, aby sme si radšej zahryzli do jazyka vždy, keď chceme hovoriť o tom, čo chce a nechce Hospodin. Aby sme viac naslúchali, než hovorili za Neho. Čo, samozrejme, platí v prvom rade pre farárov. Aby sme svojim slovám nedodávali väčšiu váhu a nechceli ich podopierať odkazom k Bohu. A jednak je to výzva, aby sme takpovediac „skúmali svoje myšlienky“. Aby sme sa vždy pýtali, aké máme pohnútky ku všetkému tomu, čo robíme v Božom mene. Aby sme mali odvahu priznať sami sebe a hlavne Bohu i všetky naše pokútne úmysly – že niečo robíme z povinnosti, niečo preto, že sa chceme zapáčiť druhým, inokedy že sme dobrí nie spontánne, ale z obyčajného strachu. A inokedy, že konáme i mocné činy len preto, aby sme si niečo dokázali a urobili si meno. Alebo že trváme na spravodlivosti trebárs zo strachu preukázať milosrdenstvo. Pretože Hospodin je chytrejší než my a nakoniec všetky tie naše podivné pohnútky, dôvody odhalí a oddelí zrno od pliev. Ale je dôležité, aby sme to robili i my, pretože potom bude život s nami znesiteľnejší. Boh nás vie premieňať. Môže nás naučiť robiť veci naozaj z Jeho poverenia, v Jeho mene, z lásky – voči Nemu i voči druhým ľuďom.

Jozef Vereščak,
farár v CZ Poprad-Veľká

ilustračné foto: unsplash.com