Vrecovina ako kolektívny symbol je málo. Srdce je tou prekážkou

„Vtedy uverili Ninivčania Bohu, vyhlásili pôst od najväčšieho až po najmenšieho a obliekli sa do vrecoviny. Keď sa správa o tom dostala k ninivskému kráľovi, ten vstal zo svojho trónu, zložil zo seba plášť, odel sa vrecovinou a sadol si do popola. Potom dal rozhlásiť po Ninive ako rozhodnutie kráľa a jeho šľachticov: Nech ani ľudia, ani zvieratá, rožný statok ani ovce neokúsia nič, nech sa nepasú, ani vodu nepijú. A nech sa ľudia i zvieratá odejú vrecovinou a mocne volajú k Bohu; nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, čo má na rukách. Kto vie? Azda sa Boh znova zľutuje, odvráti sa od svojho blčiaceho hnevu a nezahynieme. Keď Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty, bolo Mu ľúto dopustiť nešťastie, ktorým im pohrozil, a nedopustil ho.“

V Písme svätom sú pomerne často spomínané bezbožné mestá s bezbožnými ľuďmi, žijúcimi v nich. Pre bezbožnosť a neveru zahynul prvý svet potopou. Pre bezbožnosť a neveru ľahli popolom Sodoma a Gomora so všetkými obyvateľmi. Pre neveru a zavrhnutie Ježiša Krista aj také mesto, akým bol Jeruzalem, bolo zrovnané so zemou. Kajúca nedeľa túto príležitosť pripomína ako výstrahu všetkým generáciám – vtedy nepoznali čas svojho navštívenia, svojej záchrany. Voľba medzi Ježišom a Barabášom dopadla v prospech Barabáša. Jedného z nich. Ten, ktorý neponúkal nič, bol „lepší“ ako Ten, ktorý ponúkal všetko. I mesto Ninive patrilo k bezbožným mestám. Pred potopou Boh chcel zachrániť ľudí prostredníctvom Nóacha. Mestá Sodomu a Gomoru chcel zachrániť prostredníctvom Lóta. Mesto Jeruzalem prostredníctvom Ježiša. I mesto Ninive chcel zachrániť prostredníctvom proroka Jonáša. Zvláštne nástroje si vyberá Boh pre záchranu ľudí. Mesto Ninive bolo bezbožným mestom. Ale prorok Jonáš bol len málo pobožnejším. Keď ho Boh posielal do Ninive, aby Ninivčanom oznámil trest Boží, utiekol a loďou chcel odcestovať do Španielska. Keď ho chcel Boh na lodi súdiť – zaspal. Keď ho prebudil, aby s ním mohol hovoriť, nechal sa hodiť do mora, aby sa s Bohom viac nestretol a Jeho slovo viac nepočul. Ale keď sa ocitol vo veľrybe a videl, že je na pokraji telesnej smrti a večného zahynutia – začal Pána Boha prosiť o zľutovanie. Boh sa nad ním skutočne zľutoval a dal mu novú možnosť žiť a pracovať. Boh teda s Jonášom začína úplne odznova. Ako je dobre, že z človeka, protiviaceho sa Bohu, robí použiteľný nástroj svojej milosti a vôle. Neznámy človek príde do mesta Ninive, povie jednu kázeň a ľudia sa dajú na pokánie. Aký to div! Ninive činí pokánie, kráľ Ninive činí pokánie, šľachtici činia pokánie, celý národ činí pokánie. Ako znamenie všeobecného hnutia pokánia sa musí postiť aj dobytok. Kráľ, hoci je pohan, vie, že každý sa musí obrátiť. Aj to vie, z čoho sa musí obrátiť. Vie to lepšie ako mnohí kresťania. Vie, že sa musí obrátiť zo dičným hriechom a násilie je dielom vlastných rúk. Kráľ vydá nariadenie, aby sa kajali ľudia i zvieratá – a to napriek tomu, že sám nepočul Jonášovu kázeň, mal ju iba sprostredkovanú. Hnutie prebudenia, k akému došlo v Ninive, je vždy spojené s pokáním. Začína sa poznaním hriechov. Pokánie má aj vonkajšie znaky. Prvým znakom je oblečenie sa do vrecoviny a pôst. Je nanajvýš zaujímavé, že to nežiada ani Boh, ale ani Jonáš. Postiť sa, to nie je rozkaz, to je ovocie vnútorného postoja. Tých, ktorí budú činiť pokánie, prestane zaujímať svet a do popredia vstúpia veci, ktoré sa týkajú duchovného života. V našom prípade vernejšieho vzťahu k Ježišovi Kristovi ako k Ceste, Pravde a Životu. Prebudenie však má svoje tajomstvo. Kajúce srdce sa neuspokojí s tým, že od Boha prijalo odpustenie a milosť. Vie, že jeho hriechy sú odpustené, ale pokoj dosiahne až vtedy, keď svoje hriechy vyrovná s ľuďmi. Vidíme to u Zachea, keď vrátil peniaze oklamaným. Pán povedal domu Zacheovmu: Dnes sa stalo spasenie domu tomuto. Ak Boh na Zacheov zbojnícky brloh povedal, že je spasený, vtedy je všetko v poriadku. Prebudenie je vecou viery. Zvonku nevidíme nič, len mravnú zmenu, ale koreň je vždy vo viere. A viera je vždy nádejou. Veľkou vecou je pokánie, ale ešte väčšou je viera. Kráľ povedal ľudu: Kto vie? Snáď sa Boh znovu zľutuje, odvráti sa od svojho blčiaceho hnevu a nezahynieme. A Boh odpovedá na prebudenie Ninivčanov tak, že zmení svoj výrok. Bolo mu ľúto dopustiť nešťastie, ktorým im hrozil – nakoniec, nedopustil ho. V Biblii sa dvakrát vyskytuje to, že Boh niečo oľutoval. Prvýkrát Boh ľutoval, že stvoril človeka. Neľutoval, že stvoril zvieratá, rastliny, ale oľutoval, že stvoril človeka. A na tomto sklamaní, ktoré vtedy zasiahlo Boha, máme aj my svoj podiel. Aj my sme spoluvinníkmi, že Boh musel povedať tento trpký výrok. S druhou ľútosťou sa stretáme v prečítaných slovách. Koľko je lásky v Božom srdci pri oboch ľútostiach?! Prečo Boh oľutoval, že stvoril človeka? Prečo oľutoval to, že chcel zničiť Ninive? Lebo miluje človeka s jeho hriechmi a slabosťami. Vyhreší ich, pohrozí im, ale pritom sa šťastne pozerá, keď sa obliekajú do smútočného rúcha a nepotrebujú ani pokrm, ani nápoj, lebo sú zamestnaní len a len svojimi hriechmi. Dávajú svoje hriechy do poriadku s ľuďmi. Boh radostne pozerá na nich a oľutuje to, že ich chcel zahubiť. Luther hovorí: Je to veľká milosť, keď Boh pošle do krajiny jedného človeka so svojím slovom, prostredníctvom ktorého celej krajine odpustí nielen hriechy a neposlušnosť, ale mu pomôže množstvom svojej milosti. Keď človek pochopí históriu o veľkom prebudení v Ninive, vynorí sa otázka: Prečo by sa nemohlo stať veľkým Božím mestom každé zhromaždenie, každý cirkevný zbor? Keď Boh prebudil Ninive prostredníctvom Jonáša, prečo nemôže nastať prebudenie prostredníctvom mňa tam, kde som? Sú k tomu potrebné štyri predpoklady: Boh, Jeho slovo, kazateľ a zhromaždenie. V Bohu nie je chyba. V Božom slove nie je chyba. Ani v zhromaždení hádam nemôže byť taká prekážka, ktorú by Božie slovo nemohlo prekonať. Príkladom toho všetkého je práve Ninive. Chyba je vždy v človeku. Vrecovina s pokornou tvárou nestačí. Vrecovina ako kolektívny symbol je málo. Krosná na tkanie vrecoviny sú len krosná. Srdce je tou prekážkou. Srdce Ježiša Krista na golgotskom kríži krvácalo za všetky hriechy ľudstva, za všetkých ľudí. Ak k nášmu pokániu nepripojíme srdce, tak ani pokánie nebude pravým pokáním.

Miroslav Dubek,
farár v CZ Krupina

ilustračné foto: pixabay.com