Žijú, pracujú a podnikajú na Slovensku, ďaleko od rodnej krajiny. Často je spoločnosť a kultúra, v ktorých sa u nás ocitli, úplne iná ako to, z čoho prišli. Rozhodne sú pre nás Slovákov častejšie prínosom ako bremenom. Sú naším oknom do veľkého sveta .„Naši“ cudzinci. My „našinci“ im dlhujeme naše porozumenie.
Ako ste sa ocitli práve na Slovensku, v malej krajine v strede Európy?
Vždy hovorím, že to bol osud, ktorý ma priviedol do tejto úžasnej malej krajiny. Môj manžel Ľubomír žil viac ako dva roky v Ekvádore, kde sme sa zoznámili. Po obrovskom množstve prekladov, tlmočení a vybavovačiek sme sa zobrali v nádhernej Levoči. On pracoval v Londýne, a náš plán bol sa tam presťahovať. Nedostala som vízum do Británie, lebo nás podozrievali, že náš vzťah nebol skutočný, ale iba prostriedkom, ako sa dostať do Anglicka. A tak keď sa môj manžel vrátil domov, začali sme hľadať prácu, a našli sme španielsku firmu v Novej Bani. Mysleli sme si, že tu dlho neostaneme… no a dnes to už je desať rokov.
Aký bol váš prvý dojem, keď ste sem prišli?
Prišla som 30. marca 2009. Na mňa tu bola príliš veľká zima, ale keďže som mala iba 21 rokov, takým „maličkostiam“ som neprikladala význam. Všetko bolo pre mňa nové, iné – napríklad vozíky pred supermarketom. U nás je jeden zamestnanec, ktorý balí nákupy, ukladá ich do vozíka a odprevadí vás až k autu alebo taxíku: je to normálne zamestnanie.Za túto službu sa dáva prepitné dva až päť dolárov. Všetko sa mi tu javilo až príliš čisté, pokojné, bezpečné; okná na domoch nie sú chránené, ploty pootvárané… Vzdialenosti sa mi tu zdali malé, všetko bolo veľmi blízko: centrum, lekáreň, autobusová stanica, lekár, papiernictvo…
Čo sa vám u nás páči? Čo je u nás lepšie ako vo vašej pôvodnej vlasti?
Všetko, čo je pre Slováka normálne a tradičné, je pre mňa exotické a vzrušujúce! Páči sa mi spôsob, akým tu fungujú veci, systém. Poriadok, presnosť, čistota, spoľahlivosť v obchodných vzťahoch, nízka kriminalita, pokoj, rešpekt k osobnostnej integrite a to, že normálny Slovák zväčša dodrží svoje slovo. Precestovala som Slovensko od severu na juh, aj od východu na západ. Milujem váš Východ, jeho podstatu… a tie Tatry! Pripomínajú mi Andy okolo môjho rodného Quita.
Naopak, čo sa vám nepáči? Čo je u nás horšie?
Nepáči sa mi, že Slovákom trvá oveľa dlhšie, než začnú dôverovať a otvárať sa neznámemu človeku, cudzincovi alebo niekomu, kto je iný ako oni. Myslím si, že Slováci by sa mali viac venovať sami sebe, dopriať si viac času a to dobré zo života. Mali by sa oveľa viac smiať (ale bez „domácej“!), tancovať, spievať a trochu viac odbúravať svoje predsudky.
Hovorí sa, že slovenská kuchyňa je ťažko stráviteľná: samé mäsá, veľa tukov a grilovania, málo rýb, zeleniny a ovocia. Ako sa vám darí s ňou vyrovnať?
Myslím si, že slovenská kuchyňa je chutná a veľmi rôznorodá! Jej stráviteľnosť závisí od vašich chutí. Mám ich všetky vymenovať? Milujem čerešne, maliny, jahody, čučoriedky, čierne ríbezle, lesné plody, orechy, hrušky, jablká, slivky, broskyne, jarnú cibuľku, kaleráb, petržlen, tekvice, patizón, zelený hrášok, zelenú fazuľku, všetky bylinky (najmä materinu dúšku, ľubovník či trezalku, a najosviežujúcejší láskavec, ktorý sa musí zbierať na svätojánsku noc…), ale aj tvaroh, bryndzu, a tak by som mohla menovať donekonečna. Vaše regionálne potraviny v Ekvádore nemáme. Stadiaľ mi najviac chýbajú morské plody, a preto tam zvyknem cestovať v lete.
Máte pocit, že ste sa stali alebo stávate akceptovaným členom miestnych komunít, či už cirkevných, profesných alebo iných? Skúste povedať, prečo áno, alebo prečo nie.
Cítim sa byť polovičnou Ekvádorčankou a polovičnou Slovenkou – presne tak, ako je to napísané v mojich pasoch.
Ako vnímate svoj život na Slovensku dnes?
Verím tomu, že aby som bola šťastná, nemusím byť práve na Slovensku či v Ekvádore; mohla by som byť v ktorejkoľvek inej krajine. Šťastie spočíva v tom, ako sa rozhodujete, nie v hľadaní.
Viete, čím žije súčasná slovenská spoločnosť?
Samozrejme. Viem a prežívam to ako každý Slovák. Pracujem, platím dane, môj manžel tiež, prispievam do systému, a je dobre, že tento príspevok sa premieta do sociálnej oblasti. Napríklad v Latinskej Amerike nie je také sociálne zabezpečenie ako na Slovensku: v nezamestnanosti, materstve, pre slobodné matky, vdovy, pri vážnych chorobách, v zdravotníctve a podobne…
Verejnosť šokovali brutálne zločiny spáchané na Slovensku na cudzincoch, najmä vražda jedného občana Filipín a ťažké ublíženie na zdraví ďalšiemu z Dominikánskej republiky. Stretli ste sa aj vy osobne u nás s akýmkoľvek prejavom xenofóbie, rasizmu alebo inej nenávisti?
Nuž… väčšina Slovákov, ktorých som v živote spoznala, ma usmerňovala, aby som vo vašej krajine prežila. Pomáhali mi a podali priateľskú ruku. Mala som aj negatívne zážitky, ale našla som odvahu a silu na to, aby som ich vytesnila zo svojho života, mysle a srdca.
Čo by ste na Slovensku chceli zmeniť a ako?
Ja osobne nechcem na Slovensku ani ľuďoch meniť nič. Každý by sa mal zmeniť sám, a iba vtedy, keď to bude chcieť, potrebovať a urobí ho to lepším človekom.
Ako si predstavujete Slovensko, prípadne svoje miesto v ňom o päť, o desať, o dvadsať rokov?
Som si istá, že Slovensko sa bude aj naďalej rozvíjať rýchlo – tak ako doteraz. Jediné, čo si želám, je, aby ten rozvoj nebol iba materiálny; z celého srdca si želám, aby bol hlavne duchovný a emocionálny. Aby boli Slováci schopní vyjadrovať svoje city a myšlienky, a zároveň tolerovať ostatných.
Kto bol alebo je vo vašej pôvodnej vlasti najznámejší Slovák a prečo?
Dobrá otázka. Pre mňa je to Ľubomír Rovder – môj manžel. Veď to so mnou vydržal už 15 rokov. Ale vážne: je to Peter Sagan, ktorý bol veľkou inšpiráciou pre cyklistu Richarda Caparaza, ktorý ako prvý Ekvádorčan vlani vyhral Giro d‘Italia.
Skôr, než ste zostali žiť u nás, čo ste o Slovensku vedeli? Aký produkt, ľudská vlastnosť, geografický pojem, dielo, firma, činnosť či šport vám napadli, keď sa povedalo „Slovensko“?
Vedela som niečo málo o vašej kultúre, folklóre a gastronómii. Chutné halušky a knedle uvarené mojím manželom som vyskúšala už v Ekvádore. Mojej mame tak zachutili halušky, že si ich zvykne uvariť aj sama!
Ako vidíte budúcnosť svoju, Slovenska, celého sveta?
Myslím, že ľudstvo má veľkú príležitosť zlepšovať sa; k tomu je potrebné si uvedomovať (činmi, myšlienkami, ale najmä vnútorným nastavením každého z nás), čo vlastne naozaj chceme. Objaviť to, čo nás inšpiruje, pracovať s chuťou, z lásky, a nie pre povinnosť zarábať. Politici, Trump, vojny a zločinnosť nie sú problémom – v skutočnosti sú symptómami straty svedomia.
Existuje podľa vás Boh?
Som presvedčená, že sme slobodní jednotlivci schopní hľadať vlastnú cestu. Môže ňou byť Boh, nejaká ideológia alebo idol. Zmyslom života je láska – s ňou sa cítime plnohodnotne a v priamom spojení s Bohom.
Čitateľmi nášho týždenníka sú najmä veriaci evanjelici na Slovensku, zväčša starší, ale kriticky rozmýšľajúci etnickí Slováci, Maďari a aj z iných národností. Čo by ste im odkázali?
Že ďakujem za úžasnú príležitosť žiť vo vašej krajine. Je mi cťou byť súčasťou vašej spoločnosti, a že tu môžem vychovávať svoje deti. Prosím vás, aby ste prijímali všetky dary a požehnania, ktoré vám dáva život. Žite ho slobodne a bez strachu, užívajte si každú jeho chvíľu!
Svetozár Gavora
Volá sa Esthela Ivonne Hernandez Carranza a je Ekvádorčanka z Quita. Venuje sa motivovaniu a inšpirácii Slovákov ako sprostredkovateľka medzi hispanoamerickým svetom, jeho kultúrou, mentalitou, spôsobom života, výhodami a nevýhodami, a stredoeurópskym svetom. Už viac ako 10 rokov žije v jednom malom a veľmi peknom slovenskom meste – v Novej Bani. Učí španielčinu a nemčinu na novobanskom gymnáziu a pracuje aj pre španielsku firmu Cortizo Slovakia.
