Juraj Michal Daniel SLÁVIK (1890 – 1969)
Juraj Slávik, známy aj pod literárnym pseudonymom Neresnický, bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie. Tejto myšlienke demokratického Československa plne oddaný politik, diplomat, spisovateľ a prekladateľ bol v službách štátu od roku 1919 až do komunistického puču vo februári 1948. Bol účastníkom západného protifašistického odboja a ministrom vnútra československej exilovej vlády v Londýne. Stál vo februári 1949 pri zrode Rady slobodného Československa so sídlom vo Washingtone, ktorá bola vrcholným politickým orgánom nášho exilu a ktorej bol dlhoročným podpredsedom. 28. januára si pripomenieme 130 rokov od jeho narodenia.
Juraj Slávik pochádza z rodiny Jána Slávika, významného evanjelického farára, historika, múzejníka a publicistu. Narodil sa v Dobrej Nive. Študoval na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici a evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa stýkal s takými osobnosťami ako Martin Rázus či Samuel Štefan Osuský. Následne začal štúdium práva v Budapešti, v ktorom pokračoval v Berlíne, a ktoré ukončil v Paríži. Počas štúdií sa navyše venoval nielen literárnej histórii, filozofii, slavistike a ekonómii, ale aj publikovaniu v mládežníckom mesačníku Prúdy. Po ukončení štúdií pracoval ako koncipient v Liptovskom Svätom Mikuláši, a v marci 1913 bol promovaný za doktora práv.
Opakovane ministrom
Po vypuknutí vojny bol povolaný do tylových jednotiek rakúsko-uhorskej armády, v rámci ktorej bol niekoľkokrát prevelený na rôzne miesta: ruský front, Budapešť a taliansky front. Vo svojich pamätiach spomína svoj jediný a neúspešný pokus o dezerciu z ruského frontu pri meste Dubno (Volynská oblasť). Po vzniku Československa ho Vavro Šrobár navrhol ako jedného zo štyridsiatich slovenských kandidátov za poslancov vo formujúcom sa Národnom zhromaždení. Vrcholom činnosti tohto orgánu bolo prijatie ústavy, podľa ktorej sa Československo stalo liberálnou demokraciou a unitárnym štátom, čo napĺňalo aj Slávikove predstavy. Slávik sa stal členom agrárnej strany a jej generálnym tajomníkom pre Slovensko. Ministerstvo zahraničných vecí ho poverilo vyjednávaním o riešení hraničných sporov o Tešínsko, Oravu a Spiš s Poľskom. V roku 1923 bol menovaný do čela Zvolenskej župy a v roku 1925 presunutý do čela Košickej župy. V marci 1926 sa stal ministrom poľnohospodárstva v úradníckej vláde Jana Černého, ktorá však trvala iba do konca roka. V druhej vláde Františka Udržala sa stal začiatkom decembra 1929 ministrom vnútra. Bolo to v čase hospodárskej krízy, kedy nemeckými nacionalistami a komunistami živené nepokoje vyústili do úmrtí vo Frývalde, Moste a Košútoch. Komunisti ho vykresľovali ako ich hlavného vinníka. Väčším zlom ako nezamýšľané obete na životoch však bol v období nestability vyvolanej hospodárskou krízou úpadok mocenskej autority demokratického štátu. Tento úpadok bol predpokladom expanzie extrémizmu.
Vo voľbách podporoval Čobrdu
Slávik bol aktívny aj v cirkevnom živote. Ako politik presadzoval prijatie zákona o Evanjelickej teologickej fakulte v Bratislave, a vo voľbách biskupa VD podporoval liptovského seniora Vladimíra Čobrdu. Slávikova snaha o užšiu prepojenosť agrárnej strany s evanjelikmi sa však ukázala na väčšinovo katolíckom Slovensku pre agrárnikov ako kontaproduktívnou volebnou stratégiou. Vo februári 1936 sa stal veľvyslancom vo Varšave. Vzťahy s Poľskom boli stále zaťažené územnými spormi, ktoré boli živené Nemeckom aj Maďarskom. V deň vyhlásenia slovenského štátu, 14. marca 1939, Slávik ako presvedčený čechoslovakista abdikoval z funkcie veľvyslanca a odišiel do USA. V liste Osuskému napísal, že odhlasovanie samostatnosti Slovenska bolo definitívnym impulzom pre toto rozhodnutie. Keď zanikala československá zahraničná služba, nemecký vyslanec v Poľsku požiadal Poliakov, aby mu vydali budovu jej veľvyslanectva. Poliaci to odmietli a odkázali, že tak urobia iba so súhlasom Slávika. Ten nechcel komplikovať poľsko-nemecké vzťahy, a tak sa neodhodlal – na rozdiel od Štefana Osuského v Paríži či Vladimíra Hurbana vo Washingtone – úrad Nemcom nevydať. Musíme ale poctivo uznať, že Slávik bol v oveľa ťažšej pozícii ako Hurban vo Washingtone či Osuský v Paríži. Snažil sa aspoň dosiahnuť (podľa vlastného tvrdenia) u Poliakov, ako aj u britského veľvyslanca v Poľsku, aby veľvyslanectvo – aj keď bez uznania de iure – nebolo odovzdané Nemcom. Uspel.
Nevyčerpal všetky možnosti, ktoré mal ako veľvyslanec
Jeho veľkou chybou však bolo, že nepodal aspoň oficiálny protest proti nemeckej okupácii poľskej vláde, lebo až 18. marca, keď sa dozvedel, že veľvyslanectvá v Paríži, Londýne a Washingtone vydané neboli, pokúsil získať to vo Varšave späť; Poliaci sa však (zrejme pod nemeckým nátlakom) rozhodli už do tejto otázky nezasahovať. Konzuláty v Ľvove a Gdyni ich vedúci po pokyne z Prahy odovzdali Nemcom, žiaľ, bez odporu. Keď Slávik vydal 21. marca príkaz konzulovi v Gdyni, aby úrad neodovzdal, bolo už neskoro. Najmä strata tohto konzulátu bola pre formujúci sa odboj zlou správou, lebo stadiaľ boli expedované transporty československých vojakov do Francúzska. Jediný konzulát, ktorý v plnom rozsahu odmietol nemecké požiadavky, tak bol konzulát v Krakove. Slávikov postup je preto aj v kontraste s týmto príkladom možné hodnotiť ako váhavý, a fakt, že v kritických dňoch 17. až 20. marca bol súkromne mimo Varšavy, ako aj jeho odchod do USA v čase, keď ešte nemuselo byť všetko stratené, považovali jeho oponenti v exile za alibizmus. Je doložené, že prinajmenšom nevyčerpal všetky možnosti, ktoré ako veľvyslanec mal. Jeho prítomnosť v USA v tých dňoch nemala taký význam, ako by mala, keby ostal v Poľsku. Nič na tomto konštatovaní nemenil ani fakt skutočne zložitých vzťahov Poľska tak s Československom ako aj s Nemeckom. Po pôsobení v Benešovej exilovej vláde v Londýne stálo Československo pred úlohou získať pevné medzinárodné postavenie. V tomto úsilí hral Slávik významnú rolu najprv pri rokovaniach s Maďarskom o otázkach menšín a hraníc. Neskôr sa zúčastnil na mierových rokovaniach v Paríži a od leta 1946 sa stal veľvyslancom vo Washingtone. Pôvodne ho minister Jan Masaryk navrhol na tento post v Moskve, to sa však stretlo so zúrivým odmietnutím z komunistickej strany, ktorí „reakcionára a pravičiara“ k svojim „priateľom“ predsa nepošlú! Krátke povojnové obdobie do komunistického puču vo februári 1948 bolo vrcholom Slávikovej pestrej diplomatickej kariéry. Mierová zmluva s Maďarskom potvrdila hranice z roku 1938 a získanie troch obcí v zázemí Bratislavy navyše: Čunovo, Jarovce a Rusovce. Počas jeho misie v USA sa vzťahy s touto krajinou úspešne a dynamicky rozvíjali. Zaťažovala ich iba hlúpa politika znárodňovania v Československu, ktoré sa dotklo aj amerických občanov a firiem. Americká strana ich majetok (najmä kapitál, kovy, mince, vklady a nehnuteľnosti) ohodnotila na 148 miliónov vtedajších dolárov. S touto agendou nepriamo súvisela aj agenda povojnových amerických úverov a pôžičiek. Ich poskytnutie sa javilo pre povojnové Československo ako nevyhnutné z hľadiska modernizácie ekonomiky.
Komunistický teror prirovnal k Hitlerovmu
Komunistický prevrat znamenal pre drvivú väčšinu elitných diplomatov a iných osobností v službách Československa koniec ich kariéry. Mali dve možnosti: návrat domov s perspektívou okamžitej degradácie, v tom horšom prípade aj politicky motivovaného procesu vedeného komunistami ovládanou justičnou mašinériou, alebo život v exile. Slávik sa – už po druhý raz vo svojom živote – rozhodol pre druhú možnosť. Na tlačovej konferencii o svojej rezignácii na post veľvyslanca uviedol, že Československo „… sa stalo plne totalitným a policajným štátom. Rozhodol som sa bojovať za československú demokraciu… a nemôžem prijať ako legálnu vládu, menovanú prezidentom Benešom pod nátlakom a terorom“. Ministrovi Clementisovi tiež napísal, že neverí, „že sú zradcami svojho národa a vlasti najlepší bojovníci za slobodu, ktorí bojovali odhodlane a poctivo proti nacizmu…“. Komunistický teror prirovnal k Hitlerovmu; nemôže „pracovať … [a] žiť v prostredí, ktoré používa metód špicľovských a siaha na slobodu ducha…, keď… sa pozbavujú chleba vedci, ktorí nezmýšľajú ako vládna moc,… keď ako za Nemcov nastupuje polícia proti študentom a strieľa do nich… Praha vraj hovorila, že konám v niečích službách. Áno, v službách demokracie a československej slobody“. Slávik sa v exile prestal politicky angažovať koncom päťdesiatych rokov. Zomrel vo Washingtone 30, mája 1969 v kruhu svojich najbližších.
Svetozár Gavora
Ilustračné foto: Foto: Slavomír Michálek a kol.: Muži diplomacie, Spolok Martina Rázusa, Liptovský Mikuláš, 2018, s. 353
