Brat Ivan Eľko túži byť biskupom všetkých evanjelikov na Slovensku. Nechal sa inštalovať do úradu generálneho biskupa, ale nevyvodzuje zodpovednosť za krytie nekalých praktík v cirkvi. Neodpovedá novinárom a vyhýba sa ich otázkam. Nielen redaktorkám EP, ale najnovšie i RTVS. Toto správanie mi pripomína konanie biblického kráľa Saula, ktoré – paradoxne – dal sám brat Eľko ako negatívny príklad pri inauguračnom Te Deum nastupujúcej slovenskej prezidentky. Ďalší negatívny príklad, ktorý uviedol vo svojom prejave, bolo konanie kráľa Rechabeáma, ktorý na žiadosť svojho ľudu, aby ho zbavil jarma, ktoré naň uvalil Rechabeámov otec, odpovedal, že toto jarmo ešte pritvrdí. Aká to podobnosť s prvým „pastierskym“ listom nového, nelegitímneho vedenia našej cirkvi, keď chce nepohodlných, poukazujúcich na spomenuté praktiky, zahŕňať svojou „bezohľadnou láskou“! Do tretice brat Eľko uviedol vo svojom prejave príklad Heroda Antipasa, vystríhajúc pred prázdnotou a požívačnosťou. Ponúka sa otázka: ako by ste nazvali zvýšenie vokátora či nákupy nových áut? Ja to nazývam tak prázdnotou, ako aj požívačnosťou. Takéto opatrenia nikoho duchovne neobohacujú. A tak – súc jednými z prvých zo strany nového vedenia – sú nielen prejavom požívačnosti, ale aj prázdnoty. Zaujalo ma, keď brat Eľko ďalej povedal, že my tu na Slovensku „dobre o svojich chybách vieme“. Nesúhlasím. Myslím, že Augsburské vyznanie nás učí, že nie je možné, aby ktorýkoľvek smrteľník vedel spočítať všetky svoje poblúdenia, chyby a hriechy. Aj stav našej spoločnosti aj 30 rokov po páde totality ukazuje pravdivosť tohto učenia. S hoci zásadnou, ale jedinou výnimkou tohto posledného, nenachádzam v prejave brata Eľka nič, čo by som sám nepodpísal. Problém však mám s útekmi pred otázkami novinárov, vyhrážkami názorovým oponentom a kritikom nekalých praktík, ako aj s neodôvodneným navyšovaním materiálneho štandardu tých, ktorí chcú byť vedením pre všetkých evanjelikov v čase, keď naša cirkev prežíva hlbokú krízu. Jednota slov a činov je nevyhnutným predpokladom riešenia tejto krízy. Rovnako tak neustála reflexia tejto jednoty. Úžasným príkladom takejto reflexie je nám apoštol Pavel (1K 9, 27). To, čo vidíme u nového vedenia našej cirkvi, nemá nič spoločné s jednotou slov a činov, a už vôbec nie s jej neustálou reflexiou.
Svetozár Gavora
ilustračný obrázok: pixabay.com
