Celá naša spoločnosť si v týchto dňoch pripomína 30. výročie novembrových udalostí, ktoré zásadným spôsobom zmenili všetky oblasti nášho života. November 1989 nám priniesol predovšetkým slobodu v živote celej spoločnosti, slobodu pre ľudí a v neposlednom rade aj slobodu pre našu Evanjelickú cirkev a. v. na Slovensku (ďalej len evanjelická cirkev). Vieme sa poučiť z dejinných skúseností z obdobia pred rokom 1989, ale aj z ponovembrového obdobia? Vie sa z týchto udalostí poučiť vrcholový politik, ale aj bežný občan? Vie sa z týchto udalostí poučiť aj naša evanjelická cirkev, ktorú máme tak radi a na ktorej nám úprimne záleží?
Z rôznych zdrojov mediálneho sveta sa pri 30. výročí novembra na nás valí množstvo informácií, prečo sa komunistický režim zrútil, v čom je naša prítomnosť lepšia ako donedávna minulosť, ale na druhej strane, ale aj prečo je u nemalej časti našich občanov toľká nostalgia za minulým režimom, ktorý podľa časti názorov občanov dokázal viac uspokojovať občanov v oblasti istoty práce, v oblasti zdravotníctva, sociálnej starostlivosti, v oblasti školstva, v pomoci mladým rodinám, v oblasti výstavby nájomných bytov a podobne. Nemálo ľudí, ktorí sú vo veku, že môžu porovnávať obdobie pred 17. novembrom a po ňom, zužujú zložitý spoločenský proces a hovoria: „V minulom režime sme síce mali menej slobody, mohli sme oveľa menej cestovať, boli sme chudobnejší, ale mali sme existenčné a sociálne istoty a medzi ľuďmi boli lepšie vzťahy, život bol komunitnejší s väčším akcentom na súdržnosť rodiny. S týmito názormi možno súhlasiť alebo nesúhlasiť, ale nemožno ich nepočúvať a nemožno ich pozametať pod koberec. Čo však všetci Slováci po 17. novembri privítali ako neodškriepiteľný výdobytok nového demokratického obdobia bola skutočnosť, že nám nežná revolúcia priniesla osobnú slobodu do spoločnosti, slobodu v myslení a slobodu v konaní pre nás všetkých. Dnes už slobodu vnímame ako samozrejmosť a mladá generácia si už nevie predstaviť obdobie neslobody. Nesloboda pritom v spoločnosti môže byť rôzna – môže byť nesloboda duchovná, ekonomická, materiálna, môže byť nesloboda kultúry, nesloboda vyjadrovania sa a samozrejme politická nesloboda. Čo je to vlastne nesloboda? Nuž neslobodní sme vtedy, keď nám niekto dopredu stanoví a určí čo musíme a čo iba môžeme a čo nesmieme a nemôžeme a tieto limity v našom konaní nás zväzujú natoľko, že kvalita nášho života ako aj naša ľudská dôstojnosť je veľmi ponižovaná. Nemať totiž alternatívu svojich konaní, rozhodovaní a slobodných prejavov je pre človeka nielen ponižujúce, ale aj frustrujúce.
Ale prečo vlastne sa zrútil komunistický režim, veď v komunistickej strane bol vlastne každý 3 občan našej spoločnosti. Mnohí stranícki funkcionári možno dodnes neporozumeli tomu, čo sa dialo 17. novembra 1989 v našom štáte, veď mali pocit, že v našej spoločnosti, v našom štáte a v komunistickej strane panuje absolútna „jednota ľudí“. Mnohí neporozumeli tomu, ako sa mohol systém zrútiť, veď komunistické ciele boli dobré, štát a strana mali všetky mocenské nástroje vo svojich rukách – parlamenty, vlády (federálne aj národné), súdnictvo, právny systém, tvorbu zákonov, políciu, armádu, médiá. Ale aj tak to nepomohlo, aj tak sa komunistický systém zrútil.
Pri budovaní svojej politickej moci totiž stranícky predstavitelia zabudli, že celá politická a štátna moc nebola nastavená na neustále vylepšovanie politického systému, na počúvanie oprávnených kritických názorov svojich vlastných občanov a na ich akceptáciu, na zmysluplný dialóg v spoločnosti, na neustále vylepšovanie slobody, ľudskej dôstojnosti a spravodlivosti v spoločnosti, ale sa sústredila len a len na posilňovanie svojej politickej a štátnej moci.
Základom tejto moci boli však – voľby, v ktorých existovala iba jediná kandidátka národného frontu na poslancov, do ktorej boli pripustení iba tí, ktorí rešpektovali vedúce postavenie komunistickej strany v spoločnosti a viac menej poslušne realizovali jej ciele. Nebol to teda výber najlepších a najschopnejších, ale výber najlojálnejších ku komunistickému systému. Od volieb sa teda vyvíjal celý štátoprávny vývoj a spoločenský vývoj v našej krajine. Voľby teda neboli voľbami v pravom slova zmysle, ale iba v potvrdzovaní kandidátov, ktorých pre „občanov – voličov“ vybrali príslušné stranícko politické štruktúry, keď najdôležitejšou požiadavkou bola „rovnaká krvná skupina“. Voľby tak vytvárali umelú bublinu jednoty štátu, strany a ľudu, keď sa na nich zúčastňovalo viac ako 90% voličov a mali viac menej oslavný až manifestačný charakter. Boli to zákonné voľby podľa vtedajších platných predpisov, ale boli to naozaj voľby slobodné, dôstojné a spravodlivé? Určite nie.
Pod pokrievkou fetišu jednoty strany občanov daných voľbami sa akosi nevnímalo, že každá forma vlády, ak sa má zmysluplne vyvíjať a samoopravať s kritickými poznatkami ľudí, musí sa viesť zmysluplný dialóg na zlepšenie života ľudí a musí sa rešpektovať odveká túžba ľudí po slobode, dôstojnom postavení človeka a spravodlivosti v živote celej spoločnosti, ale aj jednotlivca.
Politický predstavitelia si možno myslia, že keď kritikov budú trestať, zatvárať, ostrakizovať ich, vytláčať ich na okraj spoločnosti, znevažovať a zastrašovať, že si takto upevnia svoju politickú moc naveky, nesmierne sa mýlia. Každá dobre mienená kritika je pre akúkoľvek spoločnosť Boží dar. A to platí aj pre ateistické štáty, aj pre komunistické štáty, aj pre demokracie a republiky parlamentného charakteru. Ten, kto si miesto rokovacieho stola vyberie na riešenie problémov radšej obušky, ten je odsúdený na zlyhanie a pád z nebeského olympu na tvrdú zem pre svoju ľudskú pýchu a namyslenosť. Je len otázka času, kedy sa takýto systém zrúti, lebo sa deštruuje a dehumanizuje zvnútra. Tak zanikla aj veľká Rímska ríša, ale aj veľké kráľovstvá a monarchie, ktoré si mysleli, že tu budú naveky, ale sa rozložili sami z vnútra. Ľudská túžba po slobode, po dôstojnosti človeka a po spravodlivej spoločnosti bola, je a vždy bude silnejšia ako je systém, ktorý si obuškami bráni svoje politické a mocenské postavenie a nehľadí na tieto potreby ľudí. Potom už do takéto systému stačí zvnútra iba ťuknúť a už niet nikoho, kto by ho zachraňoval, lebo sa s hrôzou zistí – „že kráľ je nahý“. Tak zanikla aj naša komunistická spoločnosť, ktorej idey neboli naplnené, napriek tomu, že pre každodenný život občanov urobila nemálo, ale vo svojej určitej vývojovej etape sa oveľa viac snažila udržať viac svoju politickú moc ako počúvať hlasy občanov po väčšej slobode, po väčšej dôstojnosti človeka a po väčšej spravodlivosti celej spoločnosti.
Po novembri 1989 ľudia s veľkými nádejami vstupovali do nového obdobia, keď eufória jednoty ľudí bola až hmatateľná a všetci verili, že nastáva čas slobody, dôstojnosti a spravodlivej spoločnosti. Naplnili sa však tieto obrovské očakávania a ambície ľudí? Nesmieme zabúdať, že sme si v roku 1993 vytvorili na Slovensku svoj vlastný štát a jeho budovanie v mnohom formovalo ďalší ekonomický, spoločenský a hodnotový systém celej našej spoločnosti. Verím spolu s vami, že napriek všetkých problémom je proces budovania Slovenska úspešným príbehom. Prečo ale potom vo verejných prieskumoch k 30. výročiu novembra sú ich výsledky nad naším vývojom tak rozpačité? Ako je to možné? Uskutočnili sme predsa toľko pozitívnych krokov pri budovaní demokratického parlamentného systému, ktorého základom sa stala sloboda občanov a jeho fundamentálnym vyjadrením sa stali slobodné voľby. Politické strany si samé robia kandidátky na svojich nominantov a občania si môžu slobodne vyberať medzi kandidátmi jednotlivých politických strán a pri prevažnej časti volieb si občania môžu vyberať aj medzi nezávislými kandidátmi. Tí, ktorých volebné komisie nezaregistrovali do volieb sa môžu obrátiť na súdy. Taktiež proti celkovým výsledkom volieb je možné podávať podnety aj sťažnosti na súdy, takže celkovo možno konštatovať, že voľby sú nepomerne slobodnejšie a demokratickejšie. Problémom pre niektorých členov politických strán ostáva iba skutočnosť, že vedenie politických strán a najmä ich predsedovia si sami určujú volebnú kandidátku, aj keď to neraz vyvoláva pnutie a nespokojnosť u ostatných členov príslušnej politickej strany. Aj v politických stranách je často krát lojálnosť členov politickej strany k predsedovi povýšená nad odbornosť iných členov politickej strany, ale do tohto procesu štát nezasahuje. Len nespokojní voliči, či už členovia príslušnej politickej strany alebo aj nečlenovia politickej strany, dnes takýmto politickým nominantom v jednotlivých stranách môžu ukázať slobodne vo voľbách červenú kartu.
Mladí ľudia sú vo všeobecnosti viac-menej spokojní s vývojom spoločnosti, ale mnohým starším vadí, že naša republika ako parlamentná demokracia, ktorá má aj v Ústave zadefinovaný charakter štátu so sociálne trhovou ekonomikou sa odkláňa od ideí, ktoré tak ľudí spájali po novembri 1989. Mnohým vadí, že v našej spoločnosti sa začal proces mnohokrát divokej privatizácie toho, čo sa vybudovalo za socializmu, že sa až priveľmi pripustil vplyv zahraničného kapitálu do našej ekonomiky, že došlo k rozpredaju bánk a najdôležitejších podnikov zahraničným investorom, že došlo k devastácii poľnohospodárstva a výraznému zníženiu našej potravinovej sebestačnosti, že štát prestal stavať nájomné byty a znižuje sa sociálna a zdravotná starostlivosť o občanov. Predchádzajúci paternacionalistický prístup štátu k občanom bol veľmi kritizovaný, a preto sa ľudia museli naučiť oveľa viac starať sami o seba, lebo štát už nemá takú ambíciu sa starať o život občanov vo všetkých jeho životných situáciách. Nuž musíme si spoločne uvedomiť, že sme sa stali súčasťou západného sveta, kde či chceme alebo nechceme, sa okrem hlavného atribútu slobody stávajú fetišom materiálne potreby, postavenie a samozrejme peniaze na osobných kontách v banke.
Žijeme v demokracii a v slobode, ale stali sme sa ale aj ozajstnými demokratmi a vieme narábať aj s našou nespochybniteľnou osobnou slobodou? Ako je možné, že ľudia na Slovensku sa majú materiálne tak dobre ako nikdy predtým, veď dosahujeme 75% životnej úrovne západnej Európy, ale stále sme nespokojní. Veľmi rýchlo sme sa prispôsobili modle konzumu. Už nám nestačí súčasná životná úroveň, ale chceme veľmi rýchlo dosiahnuť 100% životnú úroveň Západu. Chceme to hneď, bezodkladne a za každú cenu bez ohľadu, aké majú západné krajiny pred nami objektívny vývojový, spoločenský a hospodársky náskok. Už nežijeme v období, keď rodičia chcú, aby sa ich deti mali časom lepšie ako rodičia, ale samotní rodičia chcú vo svojich životoch siahať na všetky výdobytky a ponuky súčasného sveta. Môže sa však stať, že tento konzumný a hedonistický spôsob života na Slovensku nás možno prizabije. To, že človek túži neustále po lepšej životnej úrovni a po napĺňaní svojej dôstojnosti je úplne v poriadku, ale v snahe mať sa neustále a rýchlo lepšie a lepšie sa často dostávame do situácií, že začína u nás platiť „homo homini lupum“ – „človek človeku vlkom“. Túto svoju vysokú životnú úroveň si dnes ľudia chcú zabezpečovať nielen legálne a zákonne na základe svojich schopností, ale často krát nelegálne aj nezákonne, za cenu korupcií, podplácania a klamstva a vzájomného ubližovania si. Pokiaľ komunistický režim mal na „mysli verejné blaho“ a v jeho záujme obmedzoval slobodu občanov, pričom vytváral zdanie väčšej spoločenskej spolupatričnosti, dnes sa náš život veľmi individualizuje. Stále viac a viac sa otvárajú nožnice medzi veľmi bohatými a chudobnými ľuďmi. S tým súvisí aj pocit nemalého počtu našich občanov, že nežijeme v sociálne spravodlivej spoločnosti. Treba si ale uvedomiť, že tento pocit nie je iba u nás na Slovensku, ale začína byť celosvetovým fenoménom. Sociálna nespravodlivosť a problém chudobným a bohatých sa začína prejavovať nielen v krajinách, ktoré vnímame ako chudobné (v krajinách Latinskej Ameriky), ale aj v bohatých krajinách (Francúzsko a ich hnutie nazývané žlté vesty). Mnoho ľudí si opätovne po rokoch myslí, že nežijeme dôstojný život a že nežijeme v spravodlivých spoločenstvách, lebo sa nespravodlivo prerozdeľuje bohatstvo v našich krajinách.
Dajme pozor nato, že ak nebudeme neustále demokraciu aj vylepšovať a ak ju nebudeme rozvíjať, ak nebudeme prijímať zákony, ktoré sú spravodlivé a nebudeme upevňovať dôstojnosť človeka, tak aj demokracia skolabuje a skolabuje opätovne zvnútra systému. Nemôžeme sa spoliehať nato, že všetko je v poriadku, lebo máme demokraciu a slobodu, ktorá je jej základom. Ale sloboda nie je a nemôže byť jediným a absolútnym zmyslom demokracie. Sloboda totiž nie je, že v akejkoľvek oblasti si robí každý čo chce. Sloboda nie je to, že nerešpektujeme žiadne autority, a sloboda nie je ani to, že anonymne cez sociálne siete môžeme niekomu slobodne vynadať alebo ho znevážiť. Takáto sloboda zabije aj ťažko získanú demokraciu. Preto aj v demokracii musia platiť zákony a normatívne pravidlá správania sa, ktoré treba dodržiavať, aby sa demokracia nezneužila proti jej charakteru, lebo aj demokracia, ak si neporadí s bezbrehou slobodou, tak sa zmení aj na inú formu vlády – a to na tyraniu.
Tento možný vývoj prezentovali vo svojich dielach Platón aj Aristoteles už pred vyše 2 000 rokmi, pričom v tom čase nepoznali internet ani sociálne siete. Poznali ale povahu a charakter ľudí, ktorí môžu vo svojom boji o moc zničiť celospoločenské hodnoty. Treba si dať pozor aj na tvorbu nášho právneho systému, ktorého základom samozrejme ostáva prijímanie zákonov väčšinou hlasov poslancov v našom parlamente. Každý jeden zákon, či už je to z oblasti školstva, zdravotníctva, sociálnych vecí, v oblasti volieb, podnikania, musí mať okrem svojej objektívnej potreby a okrem súladu s ústavou našej republiky aj imperatív, ktorý nemožno obísť a to, aby každý zákon bol spravodlivý a mal na mysli dôstojnosť našich občanov. Finančné nároky spojené s prijímaním rôznych zákonov sú veľmi dôležité, ale čo len jeden zákon bude nespravodlivý, tak skôr či neskôr bude pre spoločnosť občanov škodlivý a bude sa musieť zmeniť. Nemožno sa pri tvorbe právnych predpisov obhajovať iba tým, že bol prijatý väčšinou v príslušnom zákonodarnom orgáne alebo na zastupiteľstvách vyšších územných celkov, zastupiteľstvách na úrovni miest a obcí, lebo ak to budú právne predpisy nespravodlivé väčšinovým hlasovaním ich nedokážeme exkulpovať. Neurobme z väčšinového hlasovania demokratickú modlu, že všetko čo odsúhlasí väčšina je dobré a majme vždy na pamäti, že napríklad aj židovské zákony počas Slovenského štátu boli tiež odsúhlasené poslaneckou väčšinou, ale priniesli tragédie a smrť pre tisícky ľudí, lebo boli nedôstojné, nespravodlivé voči skupine občanov, potierali ľudskú dôstojnosť a ich zmyslom bola nezmyselná revanš proti časti našej vtedajšej spoločnosti.
Problémom dnešných dní na Slovensku je skutočnosť, že ľudia majú síce slobodu, ale mnohí žijú nedôstojne. A o dôstojnom živote je možné diskutovať vtedy, keď ľudia nemajú hlad, keď sa neboja o svoju existenciu, čo bude zajtra ako spatia hypotéky, či neprídu bez svojho zavinenia o prácu, či dokážu vyštudovať deti, či bude o nich postarané v chorobe a starobe. Ak im tieto základné existenčné istoty dokáže zabezpečiť aj štát, tak ľuďom tieto potreby nenahradí skutočnosť, že budú môcť slobodne cestovať po celom svete. Z tohto pohľadu liberálna demokracia má dnes celosvetový problém, lebo prílišne zvýrazňuje individualizmus bez spoločného etosu ľudí, bez toho, že ich niečo hodnotové spája. Prečo je to tak? Odpoveď je jednoduchá a platí to výrazne aj na Slovensku – človek je tvor spoločenský, ľudia musia mať spoločné aktivity, spoločné záujmy, spoločné ciele, spoločné hodnoty a naozaj reálne dobré medziľudské a rodinné vzťahy. Tieto potreby nemôže nahradiť virtuálny svet akými sú televízne smotánky. Lebo to nie je reálne svet našich ľudí, ale len pozlátka kapitalizmu a mediálne vyrobených celebrít.
Vážení bratia a sestry,
prečo bol z mojej strany urobený taký rozsiahly exkurz do vývoja našej spoločnosti za posledné roky, keď sme žili v komunistickom režime a keď v súčasnosti žijeme v parlamentnej demokracii, v ktorej sa čoraz viac presadzujú neoliberálne hodnoty? Máte dojem, že tento vývoj a praktiky politických strán v minulosti aj v súčasnosti sa našej cirkvi nedotkol? Máte dojem, že naša cirkev nepreberá viaceré praktiky sekulárneho sveta a praktiky politických strán a nevyužíva ich na dosiahnutie svojich cirkevno-mocenských cieľov? Chcel som úmyselne nadstaviť zrkadlo našej súčasnej cirkvi v konfrontácii s činnosťami, ktoré opodstatnene vyčítame politickým stranám, aby sme si uvedomili, aké nebezpečenstvo jej hrozí.
Celé mesiace zápasíme s nespokojnosťou mnohých členov našej cirkvi a celé mesiace používame a až zneužívame citácie Božieho slova zo Starého či Nového zákona len preto, aby sme obhajovali svoje protirečivé postoje, aby sme Božím slovom obhájili tú svoju ľudskú pravdu. Skrývame sa za Božie slovo, ako keby sme si tým pridávali dôležitosť a nenapadnuteľnosť našich tvrdení. Chováme sa tým však veľmi nedôstojne k sebe, ale najmä k Bohu. Všetci vieme, že s našim Pánom Bohom nedajú hrať kocky, ale to neberieme vážne, lebo nám naša ľudskú pýcha nedovoľuje povedať svojmu názorovému oponentovi – prepáč, mal si pravdu, musíme spoločne niektoré veci v našej cirkvi napraviť. Tá naša „nicotná“ ľudská hrdosť nám nedovoľuje sa ponížiť pred spolubratom a ani pred Bohom, ktorý nás vedie a napomína na úplne iné správanie sa cirkevných bratov a sestier. Obhajujeme sa, ako si veľmi prajeme cirkevný pokoj a mier, ale neostávame nič dlžní žiadnemu inému názorovému postoju, ktorý nekonvenuje s tým našim názorom. Povedzme si otvorene, je to jedna veľká cirkevná katastrofa. Nielen mňa, ale aj tisícky ľudí v našej cirkvi mrzí situácia, že sa nechováme v našej cirkvi ako evanjelici, ale ako súperi, ako nepriatelia a pred očami máme červené súkno, na ktorom je napísané – „Vae victis“ (beda porazeným).
Pritom naša cirkev to mala od svojho vzniku pred 500 rokmi vždy ťažké. Celé stáročia musela zápasiť o svoje prežitie, musela čeliť ťažkej rekatolizácii a jej členovia mnohokrát prelievali krv a zomierali za našu duchovnú pravdu a za našu cirkev. Prežili sme všetko, čas neslobody nás evanjelikov totiž spájal, dával nám silu, dokázali sme sa zomknúť pre našu vieru, pre nášho Boha, pre nášho Ježiša Krista a pre odkaz Martina Luthera. Každé doterajšie štátne zriadenie držalo nás evanjelikov na Slovensku v náboženskej neslobode alebo v obmedzenej slobode. Bolo tomu tak počas Uhorska, Rakúsko-Uhorska, v I. ČSR, počas tzv. Slovenského štátu, či za čias socialistického Československa. A počas náboženského útlaku sme však dávali našej cirkvi, ale aj svetu mnoho ohromných osobností a boli sme vždy na čele diania, keď Slováci pri dejinných udalostiach bojovali za svoju národnú, kultúrnu i štátnu identitu. Nie je náhoda, že náš veľký evanjelik M. R. Štefánik sa stal najvýznamnejšou osobnosťou v dejinnom vývoji Slovenska. Nikdy v minulosti sme teda neboli v situácii, aby sme si pomery v našej evanjelickej cirkvi riadili samostatne a slobodne – až do roku 1993, keď vznikla samostatná Slovenská republika.
Chováme sa však v časoch naše cirkevnej slobody dôstojne a dôsledne k našej histórii? Vieme sa v našej cirkvi zjednocovať iba proti niekomu a niečomu, keď nás niekto utláča alebo obmedzuje? To sa vieme zjednocovať iba proti štátu, proti ateistom, proti moslimom a v minulosti proti našim bratom katolíkom? To sa nevieme zjednotiť za niečo, čo nás spája v časoch našej slobody?
V súvislosti s 30. výročím novembra 1989 som bol na Službách Božích v mojom cirkevnom zbore v Ružomberku, kde bol prítomný a kázal brat generálny biskup Mgr. Ivan Eľko. Bolo to pripomenutie si dejinných udalostí a vzniku VPN v našej evanjelickej cirkvi, kde významnú úlohu zohral brat Daniel Midriak. Pravdupovediac chýbal mi na tomto podujatí, lebo si treba vysoko vážiť tých, ktorí dokážu zaujať postoj v zlomových dejinných udalostiach a nepozerajú sa z diaľky spoza stĺpa ako to všetko dopadne, ako to robili mnohí iní.
Vo svojom vystúpení brat generálny biskup Eľko viackrát hovoril o tom, že jednota Cirkvi je Boží dar a ako veľmi túto jednotu v súčasnosti potrebujeme. Nemožno s touto Božou pravdou nesúhlasiť, lebo jednota cirkvi ako Boží dar je nielen podstatou našej cirkevnej existencie, ale je aj morálny imperatív našich každodenných konaní, aby sme vytvárali naozajstné evanjelické spoločenstvo. Musíme však mať na pamäti, že jednotu cirkvi si nemožno vynútiť násilím, lebo je to Boží dar, ktorý môžeme v cirkvi získať len našim Božím a spravodlivým konaním. Ale jednota cirkvi ako Boží dar zároveň znamená, že nám všetkým musí na nej veľmi záležať, že si ju musíme veľmi vážiť a veľmi musíme za tento Boží dar bojovať. Ak si ju prestaneme vážiť len preto, že niekto, kto má cirkevnú moc si bude myslieť, že má vždy aj pravdu, ak sa v cirkvi prestaneme počúvať, ak ju nebudeme neustále potvrdzovať, tak jednota cirkvi ako Boží dar nám môže prekĺznuť pomedzi prsty. Nezabudnime, že ten, kto nám dáva dar očakáva, že si ho budeme vážiť a strážiť si ho ako oko v hlave a ak darca bude mať pocit, že si dar nevážime a že s ním hazardujeme, tak nám ho môže odňať. Ale môžeme si takýto hazard s jednotou cirkvi dovoliť vzhľadom na našu históriu, vzhľadom na obete našich predchodcov, vzhľadom na to, čo od nás Boh očakáva a vzhľadom na odkaz Martina Luthera?
Už som spomínal, že jednotu cirkvi si nemožno vynútiť ostrakizovaním názorových oponentov, ale si ju treba získať presadzovaním pravdy a spravodlivosti, ku všetkým jej členom. To, že niekto poukazuje na problémy riadenia cirkvi, na problémy pravdovravnosti cirkvi, ak niekto upozorňuje na zneužívanie cirkevných zákonov, nemožno vnímať ako rozbíjanie jednoty našej evanjelickej cirkvi, ale práve naopak, ako snahu o jej nápravu a neustále približovanie sa k presadzovaniu Božím právd v každodennej činnosti cirkvi.
Ak máte dojem, že nehovorím dostatočne zrozumiteľne, tak to poviem inak. Naša evanjelická cirkev musí bojovať o každého svojho člena, musí ho vypočuť, musí vedieť prečo ho niečo ťaží, musí vedieť, prečo jej člen má na riadenie cirkvi iný názor. Ak sa v cirkvi zistí, že pochybila, že sa zneužívajú zákony alebo že sa nezákonne nakladá s majetkom cirkvi, tak cirkev musí vo svojom vlastnom záujme zjednať nápravu. Cirkev si nemôže dovoliť, vyháňať svojich členov mimo košiar nášho evanjelického spoločenstva, znevažovať ich, vyhrážať sa im, zastrašovať ich len preto, že majú na veci iný názor ako predstavitelia cirkvi alebo poukazujú na pochybenia, ktoré sa v cirkvi dejú. Pritom nemám na mysli teologické, vieroučné alebo bioetické rozpory. Tu je hodnotový systém našej evanjelickej cirkvi jednoznačne a nezpochybniteľne nadstavený božími biblickými pravdami a Augsburským vierovyznaním. V týchto prípadoch je nekompromisnosť potvrdzovania našich hodnôt úplne na mieste a tu nie je žiadny priestor, aby sme sa prispôsobovali predstavám neoliberálneho sekulárneho sveta.
Zapamätajme si všetci spoločne– biskupi, seniori, kňazi, ale i radoví členovia našej cirkvi – evanjelická cirkev nie je žiadna politická strana a nesmie sa ako politická strana chovať. Cieľom evanjelikov, či sú to duchovní alebo laickí členovia našej cirkvi nesmie byť túžba po dosahovaní cirkevno-politickej moci, ale vzájomná túžba slúžiť našej cirkvi. Nepripútavajme sa k veciam a k funkciám, ktoré sú iba dočasné.
Politické strany majú legitímnu ambíciu dosiahnuť politickú a štátnu moc, kvôli tomu vznikajú a v prípade neúspechu zanikajú. Naša cirkev je však niečo úplne iné. My sa ako politické strany nesmieme chovať. My si svojich členov nesmieme vylučovať a odstavovať ich od činnosti pre našu cirkev, ak nie sú dostatočne lojálni voči predstaviteľom cirkvi, alebo len preto, že majú na niektoré veci v riadení cirkvi iný názor. Naša cirkev je dobrovoľné náboženské spoločenstvo ľudí, ktorého cieľom je žiť podľa Božích právd a šíriť Božie pravdy. Ak sme pozabudli, čo je hlavnou Božou pravdou, tak si ju pripomeňme – „Miluj blížneho svojho ako seba samého“, lebo náš Boh je láska.
Pokúsme sa teraz poukázať na konkrétne problematiky, ktoré našu cirkev rozdeľujú a traumatizujú.
1. Snaha zakrývať pravdu o nekalých majetkových praktikách cirkvi.
Problematika Reformaty a niektorých ďalších nezákonných praktík pri spravovaní majetku cirkvi sú už notoricky známe a potvrdené aj štátnymi orgánmi. Na túto tému som viackrát písal aj ja, ale aj mnohí ďalší členovia evanjelickej cirkvi, vrátane všetkých bývalých generálnych dozorcov evanjelickej cirkvi či donedávnych členov Hospodárskeho výboru GP. Je zarážajúce pre našu cirkev ako sa bojí si priznať, že sme v niečom pri spravovaní majetku cirkvi pochybili. To radšej do krvi budeme presviedčať členov evanjelickej cirkvi, že všetko je v poriadku a že to len niektorí nespokojenci neustále otvárajú tieto témy, len aby úmyselne poškodili jednote a dobrému menu našej cirkvi. A zrejme si niektorí vravia, že aj keď sme pochybili, že aj keď štátne orgány a osobitná komisia Synody konštatovala závažné porušenie zákona, tak máme dojem, že to nesmieme vykričať na verejnosti ako do urobil bývalý generálny dozorca doc. I. Lukáč.
Nuž tým, ktorí majú problém s pravdou v akejkoľvek oblasti chcem pripomenúť, že pravda zostane vždy pravdou, či ju budeme prikrývať pod koberec alebo ju budeme bagatelizovať a znevažovať. Ako si však máme v cirkvi hovoriť pravdu? Máme si o problémoch v cirkvi iba tíško šepkať do ucha, tichučko o tom hovoriť alebo nás náhodou nepočuli naši bratia katolíci či ateisti, lebo by nás to poškodilo? Nehovorím, že každé zlyhanie cirkvi by sme mali hneď zverejňovať vo všetkých televíznych staniciach. Úplne stačí, ak si chyby priznáme v príslušných cirkevných orgánoch, ktoré sme si vytvorili a jednoducho zjednáme nápravu. Ale ak nie je ochota riešiť evidentné prešľapy niektorých členov cirkvi, ale ich zakrývame, tak nám pomôže iba pravdu o našich zlyhaniach zverejniť a dať na verejný pranier. Ale ak budeme tých, ktorí na nešváry cirkvi upozorňujú znevažovať, ak im nedovolíme, aby mohli opätovne kandidovať do cirkevných funkcií, ako to bolo napr. u doc. I. Lukáča, ak ich budeme označovať za rozbíjačov cirkvi, ak s nimi nebudeme ochotní ani len diskutovať, tak sa chováme presne ako politické strany vrátane tej komunistickej a nie ako evanjelická cirkev.
Jednota cirkvi ako Boží dar sa prejavuje aj v tom, že neprávosti v cirkvi nezamlčujeme a netrestáme tých, ktorí na neprávosti upozorňujú alebo karháme nositeľov neprávostí.
2. Snaha prostredníctvom cirkevného volebného zákona manipulovať s priebehom a výsledkami volieb, s volebnou slobodnou i právom voličov rozhodovať o najlepších kandidátoch cirkvi do jednotlivých cirkevných funkcií.
Táto problematika neuveriteľne eskalovala pri posledných voľbách členov Predsedníctva evanjelickej cirkvi vyjadrením nespokojnosti tisícov členov cirkvi s priebehom týchto volieb. To ako sa pri týchto voľbách kandidačnou poradou flagrantne zneužil inštitút „dôvodnej námietky“ voči viacerým kandidátom na čele so spomínaným doc. I. Lukáčom a biskupom M. Krivdom, rozprúdilo veľkú nespokojnosť voči platnému ale nespravodlivému zákonu o voľbách. evanjelická cirkev dostala do svojho vienka pred mnohými rokmi, na rozdiel od iných cirkví, veľký dar voľby cirkevných predstaviteľov. Je to výnimočný inštitút, ktorý len potvrdzuje demokratičnosť našej evanjelickej cirkvi, keď o jej čelných predstaviteľov rozhodujú samotní jej členovia. Je to dar Boží, ktorý však nikdy nesmie byť zneužitý na osobné ambície niektorých kandidátov pri získavaní cirkevných funkcií.
Je známe, že som problematiku nášho cirkevného zákona č. 11/1994 o voľbách cirkevných predstaviteľoch viackrát verejne kritizoval a to najmä čo sa týkalo dôvodnej námietky, ktorú mohli vzniesť členovia kandidačnej porady voči kandidátom do najvyšších cirkevných funkcií. Naposledy som tieto výhrady uplatnil na Právnom výbore GP v júni tohto roku, keď som zdôrazňoval zneužívanie dôvodnej námietky, ale bol som aj proti navrhovanej novelizácii § 30 ods. 5, predkladanej Generálnym presbyterstvom, ktorý už dôvodnú námietku síce vypúšťal, ale nahradzoval ju formuláciou: „Do volieb postupuje každý kandidát, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu hlasov kandidačnej porady“. Zdôrazňoval som, že podľa rozhodnutia Osobitného senátu Generálneho súdu evanjelickej cirkvi môže kandidačná porada skúmať iba zákonné podmienky, ktoré musí kandidát splniť, ale nič viac, pretože všetky ostatné je len cirkevná politika a tá pri navrhovaní kandidátov nemá čo robiť. Právny výbor GP na tomto zasadnutí akceptoval moje pripomienky a jednomyseľným hlasovaním, ktoré bolo premietnuté do uznesenia Právneho výboru GP č. 1-2/19 nesúhlasil s návrhom GP a neodporučil ho synode evanjelickej cirkvi schváliť. Zároveň Právny výbor GP vnímajúc, aká je citlivá problematika zákona č. 11/1994 v snahe eliminovať politikárčenie a nespravodlivosť pri voľbách zaujal ústretový postoj, že pripraví nový volebný zákon do konca októbra 2019 s tým, že bude predmetom širokej diskusie v seniorátoch. V tejto súvislosti si dovolím upozorniť na čl. 7 ods. 1 pís. d, Ústavy evanjelickej cirkvi, že každý člen evanjelickej cirkvi má právo voliť a byť volený do cirkevných orgánov. Zároveň uvádzam, že Ústava evanjelickej cirkvi a ďalšie zákony stanovujú konkrétne podmienky, ktoré musí kandidát splniť, aby mohol kandidovať na konkrétnu cirkevnú funkciu. Osobitný senát Generálneho súdu v tomto zmysle vydal svoje stanovisko, že každá námietka voči kandidátovi musí byť subsumovaná pod zákonné podmienky, ktoré si Ústava a ďalšie cirkevné zákony vyžadujú. Preto aj upravený zákon č. 11/1994 o voľbách cirkevných predstaviteľov, ktorý bol prijatý následne na Synode v Prešove, kde sa o kandidátoch rozhoduje väčšinovým hlasovaním v kandidačnej porade aj keď splnili zákonné podmienky pokladám za protiústavný, lebo odporuje duchu našej Ústavy a odporuje stanovisku Generálneho súdu, ktoré stále platí. Rezultát kandidačnej porady mal byť taký, že pokiaľ všetci kandidáti splnili zákonné podmienky mali byť všetci pripustení ku voľbám, a preto je nedôstojné a nespravodlivé, že dvom kandidátom nebolo umožnené kandidovať bez uvedenia dôvodu. Ešte raz pripomínam čl. 7 ods. 1 pís. d Ústavy našej cirkvi, keď má každý člen cirkvi právo voliť a právo byť volený.
V tejto súvislosti ešte podotýkam, že mi je jasné, že Právny výbor GP je iba jeho poradným orgánom. Ale ak Generálne presbyterstvo požiadalo Právny výbor o zaujatie stanoviska k §30 ods. 5 citovaného zákona, tak niekto zrejme na synode mal odprezentovať toto stanovisko, v ktorom Právny výbor GP jednomyseľne odmietol predkladanú novelizáciu volebného zákona a napriek tejto skutočnosti voľby biskupa východného dištriktu v súčasnosti prebiehajú v režime, s ktorým Právny výbor nesúhlasil. Opätovne sa teda stalo to, čo pri voľbách Predsedníctva evanjelickej cirkvi, že boli za kandidátov do volieb na funkciu biskupa VD schválení iba tí kandidáti, ktorí veľmi úzko spolupracovali s doterajším biskupom východného dištriktu, aby sa zachovala kontinuita v riadení cirkvi.
Takto to už ale ďalej nejde. Cirkevné zákony tu nie sú nato, aby sa ohýbali, aby si kandidačná porada robila s kandidátmi čo len chce, aby sa všetci jej členovia skrývali za hlasovanie väčšinou. Voľby, aby boli akceptované celou cirkevnou väčšinou, musia byť spravodlivé a dôstojné. Ak tomu tak nebude, tak nám bude chodiť na voľby stále menší a menší počet našich členov, pretože radoví členovia cirkvi nemajú pocit, že naozaj rozhodujú vo voľbách o výbere tých najlepších, ale majú dojem, že sú iba nejaká volebná „stafáš“, pre rozhodnutie kandidačnej porady, kto obsadí cirkevné funkcie. Poznám všetkých troch kandidátov, ktorých kandidačná porada vybrala na funkciu biskupa VD, ba dokonca si myslím, že už by konečne bolo na čase, aby sme mali v našej cirkvi ženu biskupku, od ktorej by sme očakávali, že bude prinášať oveľa väčší pokoj, trpezlivosť, rozvahu a otupí cirkevno-mocenský boj mužov. Ale to nie je možné urobiť tak, ako to urobila kandidačná porada. Je absolútne neprijateľné, aby všetci traja kandidáti, ktorých vybrala kandidačná porada do volieb boli iba a výlučne najbližší spolupracovníci súčasného biskupa VD, t.j. jedna ako zástupkyňa súčasného biskupa a ďalší dvaja ako tajomník a riaditeľ biskupského úradu súčasného biskupa VD. Čo mi ďalej však mimoriadne vadí, je to, ako kandidačná porada bezdôvodne, flagrantne a nespravodlivo odmietla ďalších dvoch schopných kandidátov. Nech nám nikto netvrdí, že kandidačná porada pri výbere kandidátov hlasovala slobodne, nezaujato, bez nátlaku, resp. bez pokynu niekoho, kto si prial takýto výsledok kandidačnej porady. Veľmi mi vadí a viem, že aj mnohým ďalším členom cirkvi, že nás, rádových členov niekto vo vedení cirkvi a v kandidačnej porade stále pokladá,za nejaký bezvýznamný volebný nástroj alebo hlasovacích hlupáčikov a stále si myslí, že iba oni vedia, čo je pre našu cirkev dobré. Nebolo by oveľa lepšie, keby všetci piati kandidáti boli pripustení do volieb a v prípade, že by vyhral hocikto z nich, nikto by nemohol namietať nekorektnosť a nespravodlivosť volieb. Takto sme si zase založili ďalšiu nespravodlivosť a nepokoj v cirkvi. Nerozumiem tomu, prečo napr. nemôžu dávať návrhy na vysokých cirkevných predstaviteľov priamo aj senioráty, veď členovia kandidačnej porady nemajú od svojich seniorátov žiadny mandát koho majú a koho nemajú pripustiť ku voľbám. Nech mi nikto nehovorí, že toto je právny stav, na ktorom je možné budovať našu cirkev. Pripúšťam, že aj po týchto voľbách, ktoré znovu vyvolávajú nespokojnosť s výberom kandidátov sa terajšie znenie § 30 ods. 5 zákona č. 11/1994 bude znovu meniť. Poslúžil účelu, splnil svoj cieľ a teraz ho môžeme zmeniť, lebo keď sme už vo funkciách, tak môžeme už potom byť aj demokrati.
Jednota cirkvi ako Boží dar sa prejavuje aj v tom, že volebný zákon, ktorý je základom personálneho riadenia našej evanjelickej cirkvi musí byť transparentný a spravodlivý so snahou zvoliť najlepšieho kandidáta a nie so snahou zabezpečiť kontinuitu s priaznenými cirkevnými predstaviteľmi.
3. Snaha ovládnuť všetky rozhodovacie procesy v cirkvi určitou skupinou cirkevných predstaviteľov.
Máte dojem bratia a sestry, že fantazírujem? Ako sa robí zmena vedenia v našej cirkvi? Robí sa dôstojne alebo nedôstojne? Ako to prebieha v poslednej dobe, určite to nie je tak, že si noví čelní predstavitelia na základe spravodlivých volieb dôstojne odovzdajú svoje funkcie a so svojimi predchodcami budú aj v budúcnosti spolupracovať a využívať ich skúsenosti a poznatky. V poslednej dobe tento scenár prebieha inak a podľa môjho názoru nie veľmi dôstojne. Snaha cielene ovládnuť všetky rozhodovacie procesy evanjelickej cirkvi určitou skupinou reprezentujúcou nové vedenie je evidentná. Ako prebiehalo a prebieha cielene organizovaná zmena bývalého vedenia v našej evanjelickej cirkvi? Posúďme samy:
- Najprv bolo treba zabezpečiť, aby na Synode v GP sedeli tí správni ľudia, ktorí budú reprezentovať a zabezpečovať budúcu zmenu vedenia cirkvi.
- Synoda pred ukončením funkčného obdobia bude prezentovať nekompetentnosť doterajšieho Predsedníctva evanjelickej cirkvi, s tým, že bez vážnejších dôvodov neprijme dokumenty: Správa o činnosti Predsedníctva evanjelickej cirkvi a návrh rozpočtu na príslušný kalendárny rok.
- Zabezpečí sa prostredníctvom kandidačnej porady, aby boli do volieb nového Predsedníctva evanjelickej cirkvi navrhnutí iba tí kandidáti, ktorí chcú odstaviť dovtedajšie vedenie a nepripustiť do volieb kandidátov z predchádzajúceho vedenia cirkvi.
- Nepripustiť, aby výsledky volieb boli spochybnené na príslušných cirkevných súdoch.
- Zabezpečiť, aby do cirkevných súdov boli zvolení a dovolení iba tí kandidáti, ktorí podporujú nové vedenie cirkvi.
- Zdiskreditovať bývalých cirkevných predstaviteľov z vedenia cirkvi aj za cenu protizákonného a nezmyselného odobratia titulov Emeritný biskup, aby bývali členovia vedenia cirkvi stratili medzi kňazmi, ale aj laickou verejnosťou evanjelickej cirkvi akúkoľvek podporu.
- Zabezpečiť cez pozmenený volebný zákon prostredníctvom kandidačnej porady takú voľbu nového biskupa VD, ktorá zabezpečí doterajšiu kontinuitu na tejto funkcii.
- Odstaviť tých, ktorí kritizujú pomery v riadení cirkvi od akýchkoľvek mediálnych nástrojov v záujme nerozširovania týchto postojov medzi členmi cirkvi.
- Pokúsiť sa disciplinárne stíhať tých kňazov a laických oponentov, ktorí poukazujú na nekalé praktiky v riadení evanjelickej cirkvi.
- Využiť nový zákon o financovaní cirkví a náboženských spoločností na vytváranie atmosféry najmä u kňazov, že im platy budú stanovovať biskupi a nie cirkevné zbory, ako to bolo pôvodne plánované a to v záujme udržania ekonomickej závislosti a poslušnosti kňazov od biskupov.
- Vytvoriť poradné orgány GP, aby v nich už nepôsobili členovia, ktorí verejne poukazovali na majetkové zlyhania cirkvi alebo poukazovali na prežité alebo nespravodlivé zákony.
Keď bude všetko takto v rukách nového vedenia, tak si možno naši cirkevní predstavitelia budú myslieť, že majú všetko riadenie cirkvi pod kontrolou a že si zabezpečili ozajstnú a reálnu jednotu cirkvi. A o tých, ktorí majú výhrady voči takémuto riadeniu cirkvi si možno myslia, aj keď to nepovedia nahlas: „psy štekajú, ale karavána ide ďalej“. Prepáčte bratia a sestry za toto nie veľmi dôstojné prirovnanie, ale veľmi mi to pripomína v časoch normalizácie jeden známy výrok vysokého komunistického predstaviteľa: „Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické“. My sa takto v našej evanjelickej cirkvi chovať nesmieme. Cirkevný predstavitelia tu nie sú nato, aby našu cirkev neustále od niekoho očisťovali a pomery v nej normalizovali podľa svojich predstáv. Takáto koncentrácia moci niektorých cirkevných predstaviteľov so všetkými jej dôsledkami je však pre budúcnosť našej cirkvi neprijateľná. Nie je možné, aby tí istí ľudia sedeli na Synode, Generálnom presbyterstve, na cirkevných súdoch a v kandidačných poradách na voľbu vysokých cirkevných predstaviteľov.
Nepripomína Vám to bratia a sestry postupy komunistickej strany pri zabezpečovaní si politicko-mocenských pozícií, čo som prezentoval v úvodnej časti tohto príspevku. A dobre vieme, ako to dopadlo. Systém sa zrútil, lebo občania ho odmietli. Bol prehnitý zvnútra a jednota ľudu a politickej strany bola iba veľká fikcia. Ak bude takto postupovať nové vedenie našej cirkvi aj ďalej, hrozí jej ten istý osud.
Jednota cirkvi je Boží dar, ktorý sa prejavuje aj tým, že jej cirkevní predstavitelia nesmú mať väčšiu túžbu po cirkevných funkciách a ambíciu koncentrovať cirkevnú moc vo svojich rukách, ako by mala byť túžba v týchto funkciách spravodlivo a pokorne slúžiť ľuďom v našej cirkvi a slúžiť Bohu.
Vážení bratia a sestry,
ak som týmto postojom niekoho urazil alebo som sa niekoho neprávom dotkol, tak sa ospravedlňujem. Chcel som iba poukázať na vývoj našej spoločnosti v posledných desiatkach rokov a zároveň na vývoj našej cirkvi, na ktorej mi úprimne záleží, tak ako tisíckam ďalších členov evanjelickej cirkvi.
Mnohí ľudia v dnešnom období žijú, tak ako som poukázal na inom mieste, v existenčnej neistote a očakávajú od cirkvi duchovnú podporu. Naša cirkev by mala byť práve dnes ostrovom pokoja a žriedlom sily pre všetkých ich členov a nie miestom nešvárov, animozity, závisti a boja o cirkevnú moc. Ak nezvládneme vývoj vo vlastnej cirkvi, ako ju chceme ochrániť a posilňovať pred všetkými zložitými výzvami 21. storočia. Dokážeme to iba tak, ak sa primkneme ku skutočným hodnotám nášho života, ak budeme uprednostňovať to, čo je pre náš budúci život dôležité a trvalé a nebudeme pred Božími hodnotami uprednostňovať často krát malicherné, „nicotné“ a dočasné hodnoty, ktoré sú pominuteľné a ktoré nás iba zbytočne rozdeľujú.
Preto si aj ja veľmi prajem, aby sme skutočne vytvorili spoločenstvo, keď jednota našej evanjelickej cirkvi bude skutočným Božím darom a keď túto jednotu pomôžu napĺňať a realizovať nielen radoví členovia našej cirkvi, ale predovšetkým aj jej čelní predstavitelia. Verím, že nám dá náš Pán Boh dosť sily a umu, aby sme to spoločne zvládli.
JUDr. Juraj Čech, PhD.
