Prednedávnom preletela médiami celého sveta udivujúca správa. Šestnásťročné autistické dievča zo Švédska zmobilizovalo v mene boja proti globálnemu otepľovaniu mladých na celom svete. „Globálny štrajk“ sa začal na strednej škole vo Švédsku a vďaka sociálnym sieťam sa rozšíril a získal takú mieru pozornosti, že Greta bola prizvaná pred radu Európskeho parlamentu, pred radu OSN a dokonca ju prijal i pápež František. Celý svet zrazu s údivom načúval stredoškoláčke, ktorú včera nikto nepoznal… Prečo? Nebolo to preto, že by Greta povedala niečo nové. V podstate len zopakovala známe frázy, ktoré všetci poznali. Svet ju počúval preto, ako to švédska Pipi Dlhá Pančucha povedala. Ryšavé vrkočaté dievčatko zrazu strhlo na seba pozornosť celého sveta. Všetko sa začalo jedným jediným plagátom s výzvou k štrajku proti globálnemu otepľovaniu, ktorý si namaľovala fixkami a sadla si s ním pred bránu svojej strednej školy… Do dvoch týždňov sa do jej štrajku pridali stovky tisíc jej rovesníkov na svete! Entuziazmus mladých ekoaktivistov pripomínal náboženské vytrženie a Greta postavu Jany z Arku (ako ju nazvali jedny noviny). Staršie generácie zrazu krútili hlavami –, kde sa u našich detí vzala toľká ekologická angažovanosť? Deti z ateistického liberálneho prostredia pripomínali detskú krížovú výpravu, ktorá sa rozhodla obetovať a vybrala sa bojovať s islamom, lebo Ježiš povedal… Tieto deti však Ježiša nepočúvajú a ani vo veľkej väčšine nepoznajú. A práve v tom je skrytý ten háčik, ktorý hľadáme – ako mohla všeobecne známa ekologická téma vzbudiť priam náboženské vytrženie? Ako to, že tieto deti zrazu nesedia pred svojimi počítačmi a namiesto toho demonštrujú na chladných uliciach miest západného sveta priam s fanatickým odhodlaním?
Potreba konať dobro u mladých nevyhynula
Nebola to iba planetárna úzkosť, ktorá sa zmocňuje každého mysliaceho človeka pri téme globálneho otepľovania. Bolo to niečo viac – nečakaná explózia spirituality v generácii, od ktorej nik žiadne náboženské prejavy nečakal. Práve naopak. Boli to deti z najbohatších častí západného sveta, kde má kresťanstvo najmenšie miesto v živote ľudí a vytráca sa zo spoločnosti. Ale potreba konať dobro u mladých nevyhynula. Síce bez náboženstva, ich túžba po obetavej službe, charite, na- sledovaní čistého ideálu dobra – tie zostali. Cirkevná príslušnosť sa vytratila – potreba svätosti však zostala a prejavila sa v ekologickom aktivizme najnovších generácií. Aj mladí, ktorí nepoznajú Boha, túžia slúžiť vyššiemu ideálu dobra a sú náchylní k nasledovaniu prorokov (prorokýň) svojej generácie, ktorá im rozumie. Ekologický aktivizmus je teda transformáciou túžby po svätosti, dobročinnosti, sebaobeti a (ekologickom) asketizme, ktorú už oficiálne kresťanstvo nedokáže najmladším generáciám garantovať. Jednoducho povedané – stratili cirkev, ale nestratili vieru, len ju namiesto neba zamerali na zem a vedie ich k tomu túžba po univerzálnej ľudskej skúsenosti – po „posvätnom“. Preto ten náboženský zápal v očiach školákov, ktorí načúvajú kázňam Grety Thunbergovej…
Musíme si priznať, v akej situácii je kresťanstvo
V roku 1917 nemecký luteránsky teológ a religionista Rudolf Otto (1869 – 1937) defi noval základnú podstatu náboženského prežívania termínom „das Heilige“, čo by sme mohli preložiť do slovenčiny ako „to posvätné“, do latinčiny ako „sacrum“. Otto v chápaní posvätného vychádza z učenia švédskeho biskupa Nathana Soderbloma (1866 – 1931) a chápe toto posvätné ako ústredný element, ktorý sa vyskytuje od začiatku dejín v ľudskom prežívaní a spôsobuje náboženské prežívanie a chápanie inak bežných vecí. „Das Heilige“ sa v priebehu dejín náboženstva po vonkajšej stránke mení, ale náboženské jadro zostáva rovnaké. Nestráca sa vraj ani v živote ateistov, i keď o tom nevedia. Čo to znamená? Ako prvý krok si musíme uvedomiť a priznať, v akej situácii sa kresťanstvo dnes nachádza. To vidíme všade okolo seba, pričom proces „desakralizácie“ u nás je pomalší ako v krajinách západnej Európy, kde začal byť citeľný už od čias Francúzskej revolúcie (1789) – i keď po roku 1948 tu prebiehal drsnejšie. Predtým hralo kresťanské náboženstvo podstatnú úlohu v živote európskeho človeka (v Amerike sú podmienky trochu iné). Do európskej filozofi e, ktorá dovtedy popieranie Boha iba našepkávala, vstúpil razantne vedecký ateizmus a materializmus v diele nemeckého filozofa Ludwiga Feuerbacha (1804 – 1872), ktorý ho v roku 1848 definoval v diele s názvom „Podstata náboženstva“. Čo nahradilo dôležitú náboženskú zložku života vo vnímaní neskorších generácií?
Nepoznajú pojem „bázeň“
I náš osobný, privátny život je odsúdený k strate „posvätnosti“, lebo okolo človeka prebiehajú dve formy zabúdania na sväté… Prvá forma je subjektívna, čo znamená, že človek vekom stráca pohľad na veci ako „posvätné“. V detstve nás „posvätné“ veci doslova obklopujú. Všetko môže nadobudnúť auru svätosti, napr. les, dom, svätý v tomto veku môže byť aj papierový obrázok, i človek ako nositeľ posvätnosti. Na takomto intelektuálne nižšom, detinskom prostredí funguje katolícka cirkev, kde ako posvätné môže byť vnímané fakt hocičo. Ako človek rastie a naberá nové skúsenosti, predstava „svätosti“ sa začne vytrácať. Dieťa si zrazu uvedomí, že veci, ktoré pokladalo za „posvätné“, také nie sú. S rastúcim intelektom človek stráca vlastnosť vidieť vo veciach niečo posvätné. Na tejto rovine sa zase pohybujeme my, protestanti. Tu nastáva ale veľký problém z hľadiska praktickej teológie. Jednou z dôležitých vecí, ktoré sa vytrácajú spolu po sekularizácii (prekonanie posvätného) je jej hlavný vedľajší produkt – pôvodne strach, ktorý sa vyvinul do formy, ktorú nazývame ako bázeň. Bázeň pred Hospodinom, bázeň zo svätých vecí… Tomuto slovu najnovšie generácie nerozumejú. Protestantizmus zbavil posvätnosti všetky veci, ktoré katolíci pokladali za sväté a tým vraj prekonal ľudský strach. Ale nevylial spolu s vodou i nemluvňa, keď odstránil aj bázeň zo svätých vecí v srdci človeka? Stredoveký človek veril, že keď nepôjde vtedy a vtedy na omšu, stihne ho zaraz rýchly trest. Protestanti však pozbavili svätosti svoje kostoly, kňazov i všetko ostatné, čo sa deje v cirkvi. Tento proces nastal vtedy, keď protestanti zamaľúvali fresky svätých vo svojich kostoloch a z posvätnej budovy spravili v princípe obyčajný dom. Kam sa však „schovala svätosť, strach a bázeň“ po tomto vymietaní „svätosti“? Niekedy tento proces nazývame „sekularizácia“.
Zmizla viera?
Podľa R. Otta je to len „sacrum“, ktoré z bežných vecí robí objekty uctievania. Z obyčajných zvierat robí božstvá, z jaskýň posvätné svätyne, z mesiaca, hviezd či slnka bohov. „Sacrum“ v priebehu dejín podlieha sekularizácii, to znamená, povedali by sme – scivilňuje sa. Posvätné vnímanie sveta sa niekam vytráca. Veci, ktoré sme ešte nedávno považovali za nejakým spôsobom posvätné, túto svoju vlastnosť z generácie na generáciu rýchlo strácajú… Podľa R. Otta sa „sacrum“ sekularizuje, ale to neznamená že mizne. To je jeho dôležitá téza. Veci, časy, ľudia, udalosti stratili svoj sakrálny rozmer, posledné storočie z nich razantne strhlo závoj posvätnosti a obnažilo ich nahú materiálnu podstatu – chlieb je chlieb, krokodíl je krokodíl a pyramída je kopou, usporiadanou zo skalných kvádrov a nie hviezdnou bránou k večnej nesmrteľnosti… Ale mohol ten posvätný element, ono záhadné sacrum, zmiznúť len tak, že by po ňom dnes nezostalo ani stopy? Niektorí neskorší religionisti a filozofi náboženstva si myslia, že nie. Sú presvedčení, že „to posvätné“ sa muselo sekularizáciou transformovať a objaviť sa niekde inde v inej podobe. Hovoria o nejakom „zákone zachovania posvätnosti“, ktorý zaručuje, že hĺbka náboženského prežívania minulých generácií sa nemohla len tak „stratiť“, ale ten náboženský cit človeka sa musel zmeniť na niečo iné. Tu sa konečne dostávame k hlavnej otázke nášho článku – kam teda mizne to posvätné z minulosti v našej súčasnosti? Že mizne, o tom sa nemusíme baviť. A čo po ňom zostáva? Najviac viditeľné je to na cirkvách všeobecne. Ešte o dve generácie dozadu bol status cirkvi a farára celkom iný. Viditeľnejšie je to na príklade katolíckej cirkvi, kde bol kňaz vnímaný ako priam nedotknuteľný prostredník medzi Bohom a človekom. V postupnej demokratizácii cirkvi po 2. Vatikánskom koncile však tento svoj status stráca a stáva sa viac kritizovateľným človekom… Kam však zmizla jeho „posvätnosť“, ktorá bola dve tisícročia taká mocná? Všeobecne sa môžeme zjednodušene spýtať – kam sa podela za posledných 50 rokov viera človeka? Zmizla? Niektorí religionisti, inšpirovaní R. Ottom, hovoria, že nie. Transformovala sa.
Fakt, s ktorým sa musíme vyrovnať
Je to ako s dvoma spojenými nádobami. Keď v jednej nádobe voda klesá, zákonite v druhej musí stúpať. Ak sa náboženská viera stráca, musí sa jej podstata (sacrum) prejaviť niekde inde, nemôže sa len tak „vypariť“. Tento názor je podložený viacerými príkladmi. Náboženská viera sa všeobecne začala vytrácať v druhej polovici 19. storočia. Kam sa jej podstata (sacrum) preniesla? Religionisti odpovedajú, že o. i. do politiky. Práve v čase vytrácania náboženských ideí stúpajú priamo úmerne idey politické. Politika absorbuje náboženské nadšenie ľudí a stáva sa novým náboženstvom. Najciteľnejšie to vidieť v totalitných režimoch 20. storočia – vo fašizme a komunizme, kde dosiahli tieto trendy vrchol…. Tieto režimy, ktoré popierajú kresťanského Boha, ponúkajú človeku novú, definitívnu životnú voľbu. Boh je nahradený národom, vodcom, komunistickou stranou a človeku je umožnené jeho „náboženské pudy“ ventilovať práve v totalitnom režime. To posvätné, čo dávalo cirkvám status uctievania, uchvátili politické režimy a z histórie vieme, že sa im to naozaj podarilo. Milióny sfanatizovaných nacistov či „večne živý“, mumifi kovaný Lenin sú toho rukolapným dôkazom. Nejde teraz o to, či to bolo správne, či nie ale o to, že to bol fakt, ktorý sa naozaj stal a musíme sa s ním ako kresťania vysporiadať. Záujem o cirkev klesal Po porážke fašizmu ľudia na Západe hľadali nové cesty na ventilovanie náboženskej podstaty (to posvätné), ktorá zostala nezmenená i keď sa vzdialili od tradičných cirkví, kde dovtedy po dve tisícročia nachádzali „to posvätné“. Samozrejme, dotklo sa to v masívnom meradle mladých, povojnových generácií. Bonhoefferova predstava nenáboženského kresťanstva sa nenaplnila práve preto, lebo jej chýbala bázeň a posvätnosť, bez ktorých je cirkev len spolkom na zlepšenie kvality vzťahov a života. Oslabenie vplyvu cirkví spôsobilo odklon od konfesijného kresťanstva k ekumenickému spoločenstvu, pokánie vystriedala túžba po citovom zážitku a budovaní vzťahov. Tejto predstave cirkvi však chýba to, čo je pre cirkev najpodstatnejšie – „to sväté“, sacrum, duchovno, o ktorom hovoril R. Ott. Už pred sto rokmi. Prvá povojnová generácia bola odlišná i keď mala vo všetkých krajinách podobné črty – túžba po mieri, odzbrojení, odvracanie sa od starých idolov… Táto generácia hľadala svoj „spirituálny ventil“, cez ktorý by vyvážila stratu viery v cirkev. Našla ho v parížskych demonštráciách francúzskych študentov z roku 1968, v učení, živote a smrti M. L. Kinga a budhizme, ktorý so sebou prinášala nová kultúrna vlna – hippies a alternatívnej kultúry… A vtedy dozrel čas na skutočnú kultúrnu revolúciu celosvetového charakteru – objavili sa Beatles a spôsobili mladej generácii šok podobný náboženskému vytrženiu, čistú extázu… O tom, že rocková hudba vsala do seba množstvo náboženských rysov a uctievania niet pochýb. A s nárastom popularity populárnej hudby klesal záujem o cirkev ako inštitúciu. Náboženskú horlivosť svojich predkov mladí presmerovali do KULTU populárnej hudby, uctievania svojich IDOLOV, náboženstiev Orientu. (Sami The Beatles šokovali svet svojim škandalóznym výrokom, že sú populárnejší ako Ježiš Kristus…) Radikálny pokles náboženského citu sa v povojnovej generácii prejavil vo vzniku dovtedy nepoznaného fenoménu – hudobného fanúšika.
Aký bol vplyv športu
Niektorí vravia, že návrat k slobodnej prirodzenosti „detí kvetov“ korešponduje s túžbou po stratených rajských princípoch – lásky, slobody prirodzenosti… Hudba bola vždy nositeľkou zážitku z posvätnosti. Nie je to inak ani dnes, i keď sa zdá, že moderná hudba nemá nič spoločné so sakrálnou hudbou náboženskej minulosti. Náboženský fanatizmus vo svete Západu takmer celkom vymizol. Nie je však v očiach fascinovaných hudobných fanúšikov niečo z toho strateného sveta náboženského fanatizmu? Zdá sa, že áno. A to, čo hudobný fanatizmus uctievačov rocku spôsobuje, je túžba po „posvätnom“, ktorú už v ofi ciálnej cirkvi necítia… Ale v 70. rokoch, po upadnutí „beatlemánie“ sa ukázalo, že nič dnes nedokáže vzbudiť väčšiu vlnu kolektívneho nadšenia v spoločnosti ako šport. Ďalšou masovou zábavou, ktorá prevzala mnoho zo psychológie náboženstva je teda šport. Pseudonáboženskú podstatu športu vytušil už Tertulián, vášnivý odporca športových a divadelných predstavení v druhom storočí, ktorý povedal, že dobrý kresťan sa nesmie dať poškvrniť návštevou športových súťaží… Šport však začal byť skutočne celosvetovo populárny v dobe postupného vyhasínania záujmu o náboženstvo a ideológiu po roku 1945, keď začala na sile naberať olympijská myšlienka. Po celom svete sa šport stáva tým, čím kedysi bola katolícka cirkev – spájadlom, ktorému rozumeli všade a všetci vďaka univerzálnej reči. Štúdium latinčiny nahradili pravidlá futbalu, náboženské púte olympijské hry a životy svätých nahradzovali príbehmi jedinečných športovcov… Opäť sa tu ventiluje stratená (potlačená) náboženská túžba po askéze, sebazapieraní, jedinečnosti a sebaobeti. Príbehy svätcov víťaziacich nad zlom prestali ľudí v 20. storočí fascinovať. Nahradili ich – v duchu materializmu a racionalizmu – výkony jedinečných športovcov, ktoré možno vidieť, zmerať, zúčastniť sa ich, na rozdiel od skutkov starých svätcov, ktorým ľudstvo prestalo veriť. Veriť sme prestali a túžiť po viere nie. A tak je športovisko novým sakrálnym priestorom, miestom, kde sa vybíjajú emócie, lámu nádeje, rodia sa hrdinovia… Kde sa v priamom prenose verí, plače, dúfa, miluje a nenávidí… To všetko kedysi ponúkalo človeku náboženstvo, dnes je to doménou športového fanúšika… Opäť narážame na tú márnu túžbu po posvätnom, po výnimočnom priestore a skutku, ktorý presahuje našu každodennosť.
Len Boh vie, ako to dopadne so „svätosťou“
Vidíme, akými rôznymi cestami sa na Západe začal poberať mohutný prúd kresťanského ducha. Treba si však uvedomiť, že všetko, čo tu bolo povedané o vymiznutí sakrálna, sa týka iba kresťanstva. Do sekularizovanej Európy sa však zadnými vrátkami vracia poňatie „posvätného“ v islamskej ideológii. V islame totiž neprebehli temer žiadne modernizačné a sekularizačné procesy a vďaka svojej izolovanosti si uchováva rovnakú vieru ako v 7. storočí, keď prvý krát vtrhol do Španielska, teda do Európy. Európsku civilizáciu vtedy zachránil Karol Martel, zvaný Kladivo, ktorý zastavil inváziu moslimov do Francúzska a tým do celej Európy. Kto však zachráni Európu a jej civilizácie dnes?
Ján Ľachký
