Tesne po novembri 1989 sme sa všetci veľmi tešili z nadobudnutej slobody, ktorá nám spadla do lona nečakane, doslova ako z neba. Možno to, že sme na slobodu neboli pripravení spôsobilo, že sme rýchlo začali v cirkvi podliehať invázii cudzích duchovných vplyvov, nebolo snáď mládeže, ktorá by v tomto období neriešila otázku sektárskych vplyvov, ktoré niekedy stáli za odchodom celých mládežníckych generácií a dokonca i študentov teológie do rôznych denominácií… Príliš ľahkovážne sme sa rozlúčili s tým „starým“ a hltali sme to „nové“, ktorému sme vlastne ani moc dobre nerozumeli…
Ale boli aj zbory, kde sa týmto vplyvom – napriek zjavnej snahe, často z vedenia cirkvi – sami mladí ubránili. Zápis v cirkevnej kronike jedného vidieckeho zboru v levickom zbore hovorí i temer tridsať rokov potom jasnou rečou: „Naši mládežníci zo združenia SEM sa vybrali v roku 1991 na stretnutie mládeže seniorátu, ale podujatie po spoločnom zvážení opustili asi v polovici, lebo nebolo evanjelického ducha ani charakteru…“ Môžeme sa len domnievať, čo sa tam udialo, ale dá sa to ľahko domyslieť – na „sektárske“ spôsoby boli ľudia ešte vtedy citliví, vadili im a tu dokázali viac rozvážnosti a múdrosti samotní laici ako študovaní farári, z ktorých niektorí vpúšťali vedome a pragmaticky cudzie vplyvy do svojho košiara. (Napr. neskôr vyšlo najavo, že naše seniorálne stretnutia mládeží niekedy organizovali pracovníci iných cirkevných spoločenstiev – napr. z radov baptistov rôzneho druhu alebo metodistov z Petržalky…) Táto snaha o zmiešanie našej duchovnej podstaty s inými bola do roku 2006 vrelo podporovaná priamo z GBÚ. Ako vtedy, i dnes sa ukazuje, že pochybné novoty do cirkvi vnášajú viac ordinovaní – a laici sa im často bránia. I v dnešnom spore o Reformatu vidíme rovnaké rozloženie síl – zmanipulovaní farári, trasúci sa o svoje posty na strane jednej a osvietení, statoční laici na strane druhej. Niekedy je celý zbor na strane Asociácie, len duchovný nie, pretože… Veď viete čo…
Kde sme vytrhli jeden koreň, vyrástli tri nové
Žijeme v dobe, ktorá je nervózna sama zo seba, spôsobuje to zrýchľujúca sa potreba zmeny k novému, lepšiemu, kvalitnejšiemu. Táto premena sa netýka len fotoaparátov, videokamier či potravy… Stále niečo iné a nové – prísady, príchute, pestrejšie obaly, zdravšie prísady… Tento syndróm globalizácie a konzumného trhu, žiaľ, posadol mnohých kresťanov a začali si cirkev vyberať podľa svojich meradiel. Keď sa brat biskup Klátik ujal pred 12 rokmi svojho úradu, vo vieroučnom výbore sme sa ihneď začali zaoberať problematikou charizmatických hnutí a sektárskych vplyvov, ktoré ohrozovali integritu našej cirkvi a učenia, ktoré sme zdedili po predkoch a ktoré chceme rovnaké predať i našim potomkom ako vzácny poklad zjavenej pravdy evanjelia. Luteránskeho evanjelia našich otcov! Viem, znie to konfrontačne, ale dnes to v tejto diskusii také je – z obyčajného vieroučného bádania sa vyvinul ostrý spor, ktorý rozdelil cirkev na dve polovice a dôsledky toho cítime dodnes. Bolo to tak preto, že už pred rokom 2006 sa do cirkvi nenápadne zasieval kúkoľ vo forme zahraničných programov, falošných docentov, ktorí neboli docentmi, ale hlásateľmi cudzích myšlienok aj na EBF UK. Tento kúkoľ sme sa pokúsili vytrhať ale tam kde sme vytrhli jeden koreň, vyrástli tri nové a falošné učenie sa šírilo a získavalo čoraz viac duší. Dokonca i farárov – na zdesenie domácich viery, ktorí sa vo svojom dome viery začali cítiť nepohodlne a neisto…
Zrodil sa konzumný jedinec
Najmä vo veľkých mestách človek často ani nevie, či je v evanjelickom kostole – neznáme nápevy (nemáme dosť pekných svojich?), gitary, bubny, trúby (nestačí nám kráľovský nástroj – organ?) nezrozumiteľné svedectvá (nestačí nám, o čom svedčí Biblia?). Vnášanie týchto cudzorodých prvkov do nášho duchovného života spôsobilo zavedenie nie celkom profesionálne zvládnutého Evanjelického spevníka namiesto osvedčeného Tranoscia či Zpěvníka. Cudzorodo znejúce piesne nahradili mnohé naše vzácne melódie a objavili sa katolícke vplyvy, ktoré ešte donedávna zneisťovali ľudí… Laici i farári, ktorí sa rozhodli poukazovať na nebezpečný odklon od luteránskeho kurzu našej cirkvi, sa dostali pod rastúci tlak svojich inak orientovaných kolegov, ktorí získavali čoraz viac vplyvu a postupne ovládli Biskupský úrad VD. Naša cirkev nebola na prechod ku konzumnej spoločnosti pripravená. Spolu s otvorením hraníc k nám začali prúdiť hodnoty, na ktoré sme neboli zvyknutí – konzumizmus, egocentrizmus a individualizmus a asertivita (presadzovanie svojho ja na úkor skupiny). Súvisí to ešte s hlbšou premenou, ktorá bola hýbateľom spoločenskej zmeny – zrodil sa konzumný jedinec. Celkom nový druh človeka, presadzujúci si ihneď a okamžite všetko, o čom si myslí, že má na to nárok a že mu to bude príjemné… Aby sa zrodil tento typ konzumenta, musí sa spoločnosť oslobodiť od svojich základov – potlačiť národné či miestne tradície, zbaviť sa morálnych noriem, legalizovať sexuálne úchylky a mäkké drogy. Táto zmena musela ochromiť dovtedajšie ekonomické myslenie starého človeka, ktoré bolo postavené na princípe rodiny, mravnej zodpovednosti a prospešnosti sporenia.
Cudzie vplyvy začali bujnieť
V konzumnej, novej spoločnosti človek nemusí šetriť, aby si niečo kúpil. Dostane úver. Život na dlh, konzumácia toho, čo si nemôžem dovoliť, je základným predpokladom konzumnej spoločnosti. (Úverové šialenstvo dosahuje na Slovensku v tomto čase vrchol). Konzumná spoločnosť môže vzniknúť len popretím svojej histórie (áno, i cirkevnej), rozbúraním spoločenských zásad a puritanizmu (velebenie homosexuality) a rozkladom tradičných robotníckych i vidieckych komunít, ktoré tvorili kostru našej cirkvi. Rozklad domáceho hospodárenia (poľnohospodárstvo) je podmienkou konzumenta – môže si kúpiť v nadnárodnom obchodnom reťazci novozélandské víno a talianske syry, ale doma má zrušenú vinicu a chov oviec či hovädzieho dobytka. Keď si predstavíme, ako úzko boli prepojené naše cirkevné zbory s poľnohospodárstvom na vidieku, pochopíme hĺbku toho otrasu, ktorú spôsobil konzumizmus. A vidíme tiež masívny úpadok týchto spoločenstiev z nového pohľadu. A s tým tiež spojenú tradíciu našej cirkvi. Cudzie vplyvy začali silnieť, bujnieť spolu s podporou rôznych konfesijne nejasných mládežníckych organizácií (Kompas) a vrchol to dosiahlo vystúpeniami bývalého dekana EBF a „misijného pracovníka CZ Bratislava“ na homosexuálnych pochodoch a slávnostiach… Reformata bola už len povestnou poslednou kvapkou, ktorou pretiekol pohár napätia a vnútorného rozdelenia evanjelickej cirkvi na dve časti… Ako ďalej? To je otázka pre múdrejšie hlavy, ako je tá moja, ja len chcem ukázať, ako a prečo sa stalo to, čo sa stalo.
Ako na jarmoku alebo pikniku
Aká je to vlastne spiritualita, ktorá sa na nás valí cez otvorené hranice? Odpoveď je jednoduchá – už sa prevalila a spláchla so sebou veľkú časť našej cirkvi. Stačí sa poobzerať okolo seba – nedávno som sa zúčastnil jednej z veľkolepých prezentácií, ktoré sú dnes v móde. Atmosféra v ničom nepripomínala stretnutie veriacich našej cirkvi, človek mal pocit, akoby bol na nejakom jarmoku alebo športovom podujatí, prípadne pikniku. Atmosféra zábavného programu je podčiarknutá hlasnou hudbou a svetelnými efektmi, afektovaní moderátori zjavne skopírovali svoj prejav z nejakej nábožnej americkej televíznej šou, ba dokonca až z reklamného programu. Ústrednou postavou nie je Ježiš Kristus, trpiaci baránok Boží, ale triumfujúci televízny moderátor a kazateľ – denominančný idol Billy Graham sa chvastá, že má vďaka televízii miliónkrát viac poslucháčov ako Ježiš Kristus… Toľko televízia, ale čo ešte internet…? Niektoré pozvánky na cirkevné akcie dnes viac pripomínajú manuál mobilného telefónu. Všetko v snahe priniesť konzumentovi náboženský zážitok tu, teraz a hneď tak, aby nás utvrdil o vedomí svojho ja, jeho sebarealizácie a evanjelia prosperity… Viera v takomto konzumentskom prostredí nemá viesť k pokániu ale k úspechu – to sú princípy tzv. „manažérskeho vedenia zboru“, ktoré učia o tom, že komerčné praktiky ekonomického rastu spôsobujú rovnaký rast i v duchovnej oblasti. (Zbor, ktorý nefunguje „manažérsky“, nie je živý). Množstvo prednášok na túto tému sa na cirkev zosypalo v rokoch 1994 – 2006 a trend pokračuje ďalej aj dnes. Jeho cieľom je úspech, prosperita, ekumenizmus, ktorý rastie vždy tam, kde sa tradičné cirkvi dostávajú do úpadku… Toto všetko zažívame a toto všetko nás aj čaká… Vybrali sme si totiž takúto cestu. Rýchla spotreba, televízne šťastie, nacukrovaný povrch a pokrytecké úsmevy amerického strihu – to sú „hodnoty“, ktorým prepadlo mnoho z našich primitívnejších, provinčnejších a bigotnejších farárov. Nie posmrtná spása, ale pozemský úspech, nie kajúce srdcia, ale počet duší v ekonomických výkazoch – to je dnes trendy.
Cirkev ako samoobsluha pre konzumáciu pocitov
Dôležitým prejavom konzumentského poňatia kresťanstva je jeho snaha o „optimalizáciu“ médií, jednoducho povedané – o cirkvi sa má písať iba pekne… Pripomína vám to niečo? Problémy a kauzy treba pred svetom ututlať (keď sa to hodí, áno, v prípade V. Daniša, nie v prípade I. Muchu…). Médiá nemajú klásť otázky a viesť čitateľa k samostatnému uvažovaniu a hľadaniu pravdy. Médiá sú tu iba na to, aby informovali o tom, ako sa máme dobre a ako je nám pekne, to všetko pokorenené hrubou vrstvou cukrovej politickej korektnosti. (Spoznávate médiá, o ktorých hovorím?) Vzorom pre tento typ tlače je Strážna veža – „krásne“ a farebné postavy, ale naivné, hlúpo strnulé obrázky ľudí s prázdnymi očami figurín v dokonalých ale nepravdepodobných pózach. Znamením konzumného kresťanstva sú známe slová – veď Pán Boh je i tak iba jeden… Oslabenie organizačných schopností cirkví vedie k ekumenizmu (dnes je to už jedno), relativizácii vlastnej identity a cirkevnej príslušnosti v prospech citov, kde cirkev je samoobsluha pre konzumáciu pocitov, osobného rozvoja na princípe zábavy a prosperity. Ten, kto nie je „in“ v tomto prostredí, nie je zbožný… Všetko, čo činí náboženstvo vecou dôstojnou, historickou a posvätnou musí preč. Nenájdeme tu žiaden racionalistický prúd, ale ani dogmatický, rituál a tradícia sú minulosťou. Niektorí zlí proroci hovoria, že luteránske spoločenstvo už stratilo spoločenský výtlak na to, aby sa stalo svedomím národa a jeho vzdelaneckou elitou. Aby porazilo v sebe to korupčné zlo, ktoré tu klíčilo pod pokrievkou celé roky. Stane sa správa o Reformate Gorilou, o ktorej všetci vedia, poznajú ju a majú pred očami, ale nik nenesie zodpovednosť? Staneme sa konzumentami lží namiesto tvorcov hodnôt a pravdy? Takou cestou určite nepôjdeme!
Ján Ľachký
ilustračné foto: unsplash.com
