4. nedeľa po Veľkej noci
Nebeský Otče, uspôsob nás k úprimnému prijímaniu Tvojho slova tak, aby sme si ho srdcom čistým a vrúcnym privlastnili a z neho vo viere rástli, vydávajúc ovocie spravodlivosti. Amen.
Ale teraz idem k Tomu, ktorý ma poslal, a nikto z vás sa ma neopýta: Kam ideš? Ale že som vám to povedal, smútok vám naplnil srdce. Ja vám však pravdu hovorím: Vám prospeje, aby som odišiel; lebo ak neodídem, Radca nepríde k vám; ale keď odídem, pošlem Ho k vám.
Ešte mnoho vám mám povedať, ale teraz neznesiete. Keď však príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo počuje; a bude vám zvestovať aj budúce veci. On mňa oslávi, lebo z môjho vezme a bude zvestovať vám. Všetko, čo má Otec, je moje, preto som vám povedal, že z môjho vezme a bude zvestovať vám.
J 16, 5 – 7.12 – 15
Dovoľte mi na úvod povedať jeden príbeh, ktorý som čítala kedysi dávno. O čom bol? V starom meste Afkar žili kedysi dávno dvaja mudrci. Navzájom sa nenávideli a hašterili sa pre svoje náuky. Jeden sa bránil existencii Boha a druhý bol zase veriaci človek. Istého dňa sa stretli na trhu. Obklopení svojimi žiakmi, začali sa znova hádať o existencii Boha. Rozišli sa po dlhých hodinách slovného zápasu. V ten istý deň sa neveriaci učenec odobral do chrámu, padol na zem pred oltárom a prosil Pána Boha o prepáčenie za svoju tvrdošijnosť.
V tom istom čase učenec, ktorý si tak vysoko cenil Pána Boha, spálil všetky náboženské knihy, lebo stratil vieru.
Sú také chvíle v živote veriaceho človeka, keď musí tvrdo zápasiť o svoju vieru v prostredí, kde žije, v cirkvi alebo doma v rodine. Niektorí kresťania to nemajú vôbec ľahké. Obdivujeme tých, ktorí to nemajú ľahké v rodinách a možno iba oni v rodine vyznávajú že Ježiš Kristus je ich Pastier, ich Spasiteľ. Sú chvíle, keď sa unavenému kresťanovi, ktorý dlho bojuje boj viery, zdá, že veriť je márne a v zúfalstve ducha nechce mať s kresťanstvom nič spoločné. Ba ide vo svojom myslení až tak ďaleko ako ten učenec z príbehu a už je na odchode od viery v Pána Boha. Po skúmaní však prídeme na to, že nie Pán Boh, ale ľudia sa stali príčinou jeho negatívneho postoja k cirkvi a kresťanskej viere.
V príbehu sme mali dvoch mužov. Jeden z nich sa stal veriacim. Predchádzal tomu zápas, keď si nechcel pripustiť, že Boh existuje. Tu vidíme, že niekedy je cesta k Bohu pre niektorých zložitá, ale Pán Boh je vo svojej láske trpezlivý k nám, ľuďom, a niekedy nás príjemne prekvapí, keď z veľkého odporcu kresťanstva a Boha sa stane vyznávač Ježiša Krista. Aj keď neraz kľukatými cestami, predsa sa mnohí k Bohu prihlásia.
My kresťania sa nemôžeme podobať tomu druhému mužovi, ktorý si ctil Boha, ale napokon sa vzdal svojej viery. To, že niekto odporuje Pánu Bohu, nechce uveriť a prijať spasenie z Božích rúk, sa nemôže stať dôvodom na to, aby sme sa cítili ako tí, ktorí zlyhali a následne sa zriekli dôvery v Pána Boha.
Výhody sveta, prestíž, prenasledovanie, posmech – to všetko sa môže stať príčinou toho, že oslabneme vo viere a potom sa rýchlo vzdávame spasenia. Bolo to tak v minulosti, je to tak aj teraz. Viera v Ježiša Krista nikdy nebola ani nie je populárna. Lebo svet nenávidí to, čo je dobré a Božie.
Verím, že tí, ktorí dnes čítate tieto riadky, máte spasiteľnú vieru. Vieru, ktorá nás nesie deň po dni. A táto viera nám nedovolí vzdať sa Krista, zaprieť Ho či Ho opustiť vo chvíli, keď všetci smerujú svoje kroky inam. My sa nemáme pripájať k davom hriešnikov, ale máme nasledovať vždy len Krista.
Prečo je to tak, že Krista nechceme opustiť, že chodíme do kostola, modlíme sa, učíme svoje deti o Pánu Bohu, aj keď je to nemoderné? Dnešný text Písma z Jánovho evanjelia nám dáva odpoveď na túto otázku. Ježiš tu hovorí svojim učeníkom o Duchu Svätom, ktorého im pošle. Skôr ako Ježiš opustí túto zem, všetko vysvetľuje svojim učeníkom. Hovorí im, že ide k Tomu, ktorý Ho poslal (5. verš). Vtedy smútok naplnil srdcia učeníkov. Pán Ježiš tu nemyslí na smrť, ale na tú chvíľu, keď po vzkriesení odíde do neba k nebeskému Otcovi. Idem k Tomu, ktorý ma poslal. Ježiš odchádza k Tomu, ktorého slovo je platné na veky vekov.
Ježiš ide k Bohu Otcovi, ktorý stvoril nebo i zem a má právo konať to, čo si zaumieni. Jeho slovo je na zemi, je ako ohňom pretavené zlato. Každé slovo od Boha pokladáme za poklad, bohatstvo, ktoré nám prináša život. To Bohom zoslané slovo sa stalo telom, aby na našom tele nebol vykonaný rozsudok smrti. Lebo odmena za hriech je smrť a my vieme, že všetci sme zhrešili, ale z Božej milosti nás Kristus oslobodil od hriechov a zbavil trestu. A čo viac: prinavrátil nás k Otcovi v nebi, tam, kde je domov Ježišov.
Aj nám je smutno, keď odchádza niekto milovaný, kto bol oporou nášho života. A tak smútok v srdciach učeníkov vieme pochopiť.
Musím odísť, to sú Ježišove slová. A dôvod? Duch Svätý by nemohol prísť k nám. Niekedy nedoceňujeme pri svojej viere to, akú veľkú úlohu má Duch Svätý v živote kresťana. Počujme však slová Pána Ježiša: Vám prospeje, aby som odišiel. Ježiš musí odísť do neba k Otcovi, aby Jeho učeníci boli naplnení Duchom Svätým, ktorého Ježiš nazýva Radcom.
Potrebujeme sa radiť vo svojom živote? Zaiste áno. A to platí aj pre duchovnú oblasť nášho života. Potrebujeme sa poradiť s niekým, kto rozumie Božím veciam. Ak by nám Duch Svätý nebol daný, nemali by sme ani túžbu po Bohu, ani silu bojovať za spravodlivosť a svoju vieru. Hovorili by sme o Bohu, ale žili by sme ako svet okolo nás. To preto, lebo by sme nemali pri sebe Ducha Božieho, ktorý v nás vzbudzuje dôveru a vieru v Pána Boha.
Ducha Svätého ako Radcu, pomocníka pre nás ľudí zasľúbil Ježiš Kristus. On nás nielen privádza k pokániu a viere v Ježiša Krista, ale On, Duch Svätý, nás aj spája do spoločenstva vykúpených, teda do cirkvi. Tu nejde o inštitúciu, ale tu ide o to, že patríš Kristovi, ktorý je hlavou cirkvi, a tá cirkev – to sú všetci, ktorých srdce bije pre Boha a Jeho slávu. To sú všetci – aj tí pred nami, čo tu žili, ktorí sa stretávali pri oltári k prijímaniu tela a krvi Kristovej, aby posilnení vierou v Božieho Syna dokázali žiť podľa Božej vôle. Aj oni mali svoje boje, keď viera každého jedného z nich prechádzala skúškami. Či obstáli? To pozná jedine Pán, ktorý hľadí aj do nášho srdca a vie, kto ako verí a žije. Boh si pozná svojich. No dnes sme tu my. Žijeme na tomto kúsku Božej zeme a aj nám znie to Ježišovo slovo: Keď príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy… (13. verš).
Stojíme, milí bratia, milé sestry, v pravde Ježiša Krista? Sme pravdiví v živote? Vedzme, že pravda je veľmi dôležitou súčasťou viery kresťana. Pre pravdu Kristus zomieral, aby nás spasil. On sám je pravdou. Ježiš tu dnes svedčí to isté o Duchu Svätom: že je to Duch pravdy.
Dokážeme my žiť pravdu? Ježiš hovorí učeníkom, že príde Duch pravdy a uvedie ich do všetkej pravdy. To sú pravdy o živote, spravodlivosti, hriechu, milosti. A tie Božie pravdy musia byť viditeľné v živote nás, veriacich ľudí. Svet nepozná pravdu a vytvára si svoje pravdy, ktoré sú v skutočnosti lžami, ale cirkev pravdu pozná a má podľa nej žiť. Lebo žiť podľa pravdy je možné pre tých, ktorí prijali milosť Božiu v odpustení svojich hriechov.
Mnoho sa prehrešujeme, ak nechceme žiť podľa pravdy, ak lož pomenujeme pravdou a pravdu lžou. Prehrešujeme sa proti Duchu Svätému, ak pravdu nechceme poznať a podľa nej žiť. U Boha je pravda spojená s láskou a spravodlivosťou. Ak je v našom živote pravda spojená s láskou a spravodlivosťou, môžeme si byť istí, že Duch Svätý v nás prebýva.
Proti každej lži kresťan musí zaujať Božie stanovisko, ktoré nám Božie slovo ponúka aj dnes, a odvrátiť sa od nej. Duch Svätý je Duchom pravdy, preto prosme o silu žiť pravdu vo svojom živote.
Ježiš hovorí o Duchu Svätom, že nám bude zvestovať budúce veci. Aké sú to veci? Čo tým Ježiš myslel? V Skutkoch apoštolov Duch Svätý zvestoval Pavlovi, kam má ísť. V Zjavení Jána čítame, že Jánovi dáva poznávať budúce časy cirkvi a života na zemi. Ak je tu reč o budúcich veciach, je to reč aj o nás. My sme uverili viac ako dvetisíc rokov od Ježišovho narodenia, uverili sme nie na základe videnia telesného Krista, ale uverili sme na základe slova Božieho, ktoré sa nám zvestovalo. Ježiš je Spasiteľ, ktorý svoju krv vylial na dreve kríža a svoje telo mal ukrižované, aby som ja, človek, mal život večný.
A kto nám to dal vedieť, že to nie je bájka, výmysel? Bol to Duch Svätý, ktorý nám osvietil rozum tak, ako to urobil tomu mužovi v príbehu, ktorý sa hádal s veriacim vedcom niekoľko rokov. Osvietil nám myseľ, dal srdcu poznať milosť Božiu a skrze Krista nás priviedol k Bohu. A to robí Duch Svätý doposiaľ.
Niekoľkoročné hádky s kresťanmi – aj tie môžu priviesť k Bohu, ak kresťan zvestuje evanjelium. Niekoľkoročné chodenie do kostola sa môže stať jedného dňa dňom prelomu, keď búriace sa srdce začne Boha milovať. Duch Svätý nás aj dnes povoláva k spoločenstvu medzi nami a Kristom, aby každý, kto v Neho verí, prijal posilnenie pre svoj život a pre obnovu svojej viery.
Ľudia a diabol vedia ničiť to, čo nám Boh daroval. Nezúfajme, nezahadzujme svoju vieru, za ktorú Kristus trpel. On chce, aby sme ju mali, lebo bez nej nik neuvidí kráľovstvo nebeské. Duch Svätý je tu pre nás daný, aby sme mali pomocníka. Prosme dnes aj Jeho, aby bol s nami a pomohol nám spasiteľne prijímať dary Večere Pánovej.
Boh nám dal svojho Syna, ktorý nám dáva všetko pre život. Uverme, že aj dnes je deň spasenia našej duše a On, Svätý Boh, chce byť s nami skrze svojho Ducha. Amen.
Modlitba
Zmiluj sa a zľutuj sa, Pane Ježiši Kriste, nad týmto svetom. K Tebe voláme, lebo veríme, že jedine Ty sa môžeš pôsobením svojho Svätého Ducha dotýkať ľudských sŕdc tak, aby človek zatúžil vykročiť na cestu dobra a lásky. Amen.
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
ilustračné foto: pixabay.com
